Dear Diary,...

34.

28.12.
Ako už som spomínala, Jason mi (nám) na Vianoce daroval nejaký pobyt na nejakej horskej chate. Jediné, čo o tom viem, že odchádzame dnes večer. Takže už som viac-menej zbalená.
A áno, ako som spomínala minule, hneď na druhý deň sme sa pobrali domov. Pani Taylorová na tom bola psychicky už veľmi dobre a sama nám to navrhla, nie že by nás tam nechcela, len jednoducho chápala našu situáciu, že sa tiež potrebujeme trochu ukľudniť (a hlavne dať žrať tej korytnačke).

Takže už sme doma, ja som už takmer zbalená, aj keď mám ešte nejakých šesť hodín čas.
Dôvod skorého balenia je jednoduchý - musím sa staviť za Emmou (pretože má narodky, ona už je plnoletá, o môj bože!!!) a ešte volať s Luciusom a kopu iných vecí...
A k tej chate - totálne neviem, kde to je, ako sa tam ide, atď. Inými slovami, všetko nechávam na Jasona. Dopraví nás tam, ubytuje nás a ja sa do ničoho starať nebudem. Máme trojdňovú dovolenku (aj keď spolu chodíme štyri dni, ale musíte zobrať do úvahy, že on to kúpil ako darček pre náš "vzťah" a to sme spolu boli asi dva týždne) a ja som hrozne zvedavá, čo ma tam čaká.
Moja mama ani nerozmýšľala. Nemala s tým problém, keďže vedela, že s Jasonom sa poznáme veľmi dobre, takže to všetko prebehlo úplne hladko.
Takže, denník, teba si tam neberiem, pretože vystavuješ riziko, že by som ťa mohla stratiť alebo by si ho Jason mohol prečítať. A to predsa nechceme. A keby som ho stratila a dostal by sa do zlých rúk... to by ešte len bolo. Ešte by ma nebodaj začal niekto vydierať. A preto ostaneš doma, schovám ťa niekde do skrine a nikto (okrem Ellie, ktorá o denníku vie) sa nedozvie, že vôbec existuješ. Vlastne, aj Lucius o ňom vie, ale podľa mňa na to už aj zabudol...to je jedno.

Nemám viac vecí, čo by som mohla rozoberať, možno ich budem mať, keď sa vrátim od Emmy, takže sa možno ešte vrátim. Zatiaľ všetko z mojej strany.
-Lea.

~~~

Nechcelo sa mi ísť k Emme peši, tak som sa odviezla autobusom, ktorý ma vyhodil na zastávke pár minút krokom od Emminho domu.
Prešla som cez ulicu a vybehla po schodíkoch, ktoré smerovali k vchodovým dverám. Zaklopala som a sama som si otvorila dvere. Emma je aj tak na poschodí a nepočula by to. Rodičia neboli doma.

Mala som pre ňu nachystanú kopu darčekov, ktoré som nechala v obývačke, a vybehla som na poschodie do jej izby. Mala som v pláne trošku ju ponaťahovať a tváriť sa, akoby nič.

„Zdravím." nakukla som do jej izby. Sedela na posteli a čítala si knihu. Keď ma zaregistrovala, zdvihla zrak a usmiala sa.

„Ahoj, čo ty tu?"

„Prišla som ťa pozrieť, vieš, len tak. Lebo dnes večer už odchádzam na-"

„Na tú geniálnu príležitosť ako si užiť trochu súkromia s tvojim frajeroom!" doplnila ma a jej oči sa rozžiarili. „Dúfam, že sa tešíš. Máš kondómy?" presne takúto otázku som inak čakala.

„Teším sa. Nemal by mať kondómy on náhodou? Každopádne, to je jedno. Nejdeme tam na to. Ach, bože! Presne sem som sa nechcela dostať," zasmiala som sa.

„Prepáč, nemohla som si pomôcť. Som zvedavá, čo mi povieš, keď sa vrátite."

„To teda ja tiež," usmiala som sa.

„Ach. No. Aj mne dnes príde Austin, lebo naši sú dlho v práci," šibalsky sa usmiala.

„Ale no toto," úsmev som jej opätovala. „Tak si to užite."

„Vy nápodobne, Lea. Som rada, že ste spolu," povedala úprimne.

„Ja tiež..." na chvíľu som sa len idiotsky zahľadela do stropu. „No nič, ja už pôjdem. Zavolám Jasonovi, nech po mňa príde, lebo už sa mi nechce trepať busom," vrátila som sa do reality. Môj plán očividne vychádzal, lebo Emma sa na pár sekúnd zatvárila zvláštne, sklamane.

„Hej, hej. Ani mne by sa nechcelo." povedala.

„Tak sa teda maj krásne!" zakývala som jej. Odkývala mi.

„Ty tiež." vyšla som z jej izby, zabuchla som dvere. Zbehla som po tie darčeky a vrátila sa naspäť. Rozrazila som dvere (poriadne som si udrela lakeť) a s narodeninovou čiapkou na hlave som jej začala spievať "veľa šťastia, zdravia". Zostala fakt prekvapená, presne to bolo v pláne.

„Ja už som si myslela, že na mňa zabudla, keď máš teraz iné starosti." povedala, keď sme sa vystískali.

„Si myslíš, že by som mohla...fakt seriózne mohla zabudnúť na tvoje narodeniny?! A ešte k tomu, keď máš osemnásť?" zatvárila som sa dotknuto.

„Ale že? Tiež mi to nevychádzalo," zasmiala sa. „Ďakujem ti krásne, srdiečko. Niekedy, keď bude viac času, pôjdeme si niekam sadnúť všetci štyria," usmiala sa a znovu sme sa objali.

Medzitým prišiel aj Jason, ktorému som brnkla počas toho, ako som bola vziať tie darčeky.

„Jason, no konečne!" ten mi len vtisol letmý bozk na pery a obrátil svoju pozornosť na Emmu.

„Emmka moja zlatá," sarkasricky začal. „Prajem ti všetko najhoršie, vitaj vo svete dospelákov," povedal a jedným očkom na mňa žmurkol.
Ale veď nech si počká. Aj ja budem mať. Raz.

„Ó, ďakujem," sarkasticky poznamenala Emma a Jason jej podal šampanské.

„Ale musím sa ti priznať, neprišiel som kvôli tebe," uškrnul sa. Emma naňho zagánila. „A to šampanské som vám vzal zo špajze," dodal.

„Aké...nečakané," povedala Emma a prekrútila očami. „No padajte mi z očí vy hrdličky," zasmiala sa. Nemusela vravieť dvakrát. S Jasonom sme sa pobrali von.

Otvoril mi dvere do auta, ja som nastúpila. On auto obišiel a nasadol tiež. Nenašrtoval, len sa na mňa pozrel. „Chýbala si mi," šepol.

„Veď sme spolu boli včera," usmiala som sa a položila som mu ruku na líce.

„Ja viem. Aj tak." povedal to tak úprimne.

„Jason," šepla som. On len pokrútil hlavou a odstránil voľný priestor medzi nami. Jednou rukou ma držal okolo pásu, akoby sa bál, že by som sa mu mohla vyšmyknúť, a druhou ma držal za ruku. Bozky som mu opätovala.
V tej chvíli som vedela, že ma potrebuje. Že potrebuje mať pri sebe niekoho, kto mu lásku opätuje.

~~~

Milý Denník!
Ako som sľúbila, ešte som si na teba našla čas. Za hodinu odchádzame, už som pobalená, všetko je nachystané. Už treba len vyraziť.
Emma sa má dobre, dostala veľa darčekov, večer jej príde Austin...čo viac si priať, že?
Jason mi dnes ukázal aj jeho citlivé ja. Asi prvýkrát som mala pocit, že ja som jeho záchytný bod, nie on môj. Asi sme si ním navzájom. Ale stále sa celkom nespamätal s otcovej smrti (to bude trvať ešte dosť dlhú chvíľku), a chcem mu dať najavo, že ja som tu vždy preňho. No nič.
Idem už pomaličky, vidíme sa o tri dni!
Potom sa ti vyrozprávam.
~Lea.