Dear Diary,...

25.

„No a už bolo čosi?“ vyzvedala Emma v súvislositi s mojím vzťahom. Fingovaným.

„Nebuď ako malá!“ hodila som po nej vankúš. „Nič ani nebude!“ povedala som prísne.
Celý týždeň sme to ešte nejak extra predstierať nemuseli. Jasonovi rodičia ešte nenaliehali na spoločnej večeri alebo podobným klišé.

„Lucius o tom už vie?“ spýtala sa. Prikývla som.

„Hej, hovorila som s ním deň po tom, ako som sa dozvedela ja.“

„A ako reagoval?“ vyzvedala.

„Smial sa. Najprv sa smial a potom ma začal ľutovať,“ povedala som a Emma sa začala rehotať.
Cez ten týždeň, čo bola na liečení sa v podstate nič také neudialo. Teda okrem toho, že mám chalana...
S Luciusom sme v kontakte takmer každý deň.
S Jasonom sa tiež nič nestalo až na to, že keď ideme okolo niekoho, kto sa pozná s jeho rodičmi, buď ma chytí za ruku alebo okolo pása. Už si na jeho spôsoby pomaly zvykám, ale stále som mu to neodpustila.
„Inak, kde je Jason?“ zmenila som tému.

„Myslíš tvojho boyfrienda?“ uškrnula sa a ja som ju obdarovala nepekným pohľadom. „Vedľa v izbe. Mám pocit, že tu býva častejšie ako u seba doma,“ poznamenala. „Myslím, že viem, kvôli komu,“ dodala s lišiackym úsmevom.

„Hej, veď som jeho priateľka,“ sarkasticky som prehodila.

„Lea, ja to teraz myslím vážne... Podľa mňa sa mu páčiš aj naozaj. Porozmýšľaj, keby si sa mu nepáčila, vybral by si teba ako tú, čo predstaví rodičom ako svoju priateľku?“ pozerala mi priamo do očí. Pokrútila som hlavou.

„Aj keby, tak čo? Nič s tým nemám. A on si rýchlo nájde ďalšiu.“ snažila som sa nemyslieť na to, čo povedala.

„Bože môj, Lea! A na tej párty? Je k tebe starostlivý, naučila si ho obmedzovať nadávky a on si začal uvedomovať, že k tomu, aby bol šťastný nepotrebuje šľapku ako je Samantha. Ešte stále tomu neveríš? Páčiš sa mu!“ Emma sa trochu rozbehla. Nechcela som si to priznať, ale v podstate všetko, čo povedala, bola pravda.

„Emma prosím ťa. Poznáš Jasona, aký je. Žiadna mu nie je dosť dobrá. Načo sa aj snažiť...Uvidíš, dohoda z jeho otcom sa zruší a hneď si nájde novú, čo to necháp-“ a v tom sa otvorili dvere a vstúpil Jason.

„Ehm, Chloe, môžeme ísť?“ pokúsil sa o úsmev.

„Kam?“ zatvárila som sa nechápavo.

„K našim,“ odpovedal Jason. Ach. To bude zábava.

„Držím palce,“ povedala Emma a povzbudivo sa usmiala.

„Pá,“ pozdravila som ju a opustila som miestnosť. Kráčali sme von z domu Lorensovcov a na Jasonovi bol badateľný pobavený výraz.

„Je to hrozná otrava, čo?“ spýtal sa po chvíli. „Emma.“ dodal.
Počul to? Skvelé...

„To je,“ priznala som. Uškrnul sa ešte viac.

„Takže ja som podľa teba sukničkár a hneď ako sa to skončí, nájdem si inú, hej?“ zasmial sa, no vzápätí ma chytil za ruku. „Maj sa!“ zakričal na pani Lorensovú, ktorá vybehla z kuchyne a podišla k nám.

„Ste spolu úplne perfektní. Tak vám to prajem,“ usmievala sa. „Lea, nebyť teba, neviem, čo by z neho bolo,“ obajala ma.

„Veď to, dovi,“ pozdravila som a vyšli sme z domu. „Už ma môžeš pustiť,“ povedala som, akože len tak mimochodom.

„Hm, hej. Môžem,“ odpovedal, pustil mi ruku a otvoril mi dvere do auta. Nastúpila som. On prešiel popred auto a sadol si za volant. „Je ti zima?“ pozrel na mňa, ani nepočkal na odpoveď a zapol kúrenie.