Dear Diary,...

23.

,,Mal by som sa ísť dobaliť," vzdychol Lucius. Dnes večer. Už dnes večer odchádza. Dnes večer už nebudeme najlepší kamaráti, čo bývajú v rovnakom meste. Budeme od seba vzdialení tisíce kilometrov. Už len tá predstava je desivá. Ale ako sami dobre vieme, život nám pod nohy hádže rôzne prekážky, cez ktoré musíme preskákať a je len na nás, ako ich preskočíme. My sme skočili tak vysoko,  že sa nemáme čoho báť. Ako sám Lucius povedal - Sme na seba odkázaní do konca života.
Ja si myslím, že aj dlhšie.

,,Chápem, ale musíš sa ísť so všetkými rozlúčiť. Dobalíš sa potom," povedala som a on prikývol.

,,Fajn, poďme," povedal a vydali sme sa na cestu skrz všetkých, ktorých doposiaľ Lucius poznal.
,,Takže...Emma, Austin, Jason. Možno Lucy a so spolužiakmi som sa rozlúčil už včera," hovoril.

Začali sme s Emmou.
,,Dúfam, že sa ti bude dariť. Prídeš ju pozrieť, jasné? Lebo mi tu zošalie, roumieš?" vyhrážala sa mu. Lucius sa zasmial a chytil ma okolo pliec.

,,Bez obáv," podišiel k nej a naľahko ju objal. ,,Ideme ďalej," povedal a vybrali sme sa za Austinom, bolo to po ceste. Austin bol dosť sklamaný, lebo sa s Luciusom dobre skamarátil.

,,Tak sa maj, kamoš. Nech sa ti darí. Píšeme si," s týmito slovami sa lúčil Austin.

Ďalšia na rade bola Lucy. Tak na toto som bola zvedavá aj ja. Prišli sme  pred bytovku, v ktorej bývala. Výťahom sme sa zviezli na šieste poschodie. Údajne by tam mala bývať. Ja som u nej nikdy nebola, tak som nevedela. Lucius sa zhlboka nadýchol a zaklopal. Dvere sa otvorili a v nich sa zjavilo drobné kučeravé dievča.

,,Čo chceš, podrazák?" vyskočila naňho. Nemohla som si pomôcť, musela som zareagovať, správala sa ako malá.

,,Nemôže za to, že to nevieš normálne pochopiť."

,,Ty sa do toho nepleť!" zavrčala na mňa.

,,Drž pusu, okey? Nebyť mňa, ani by sa na teba nepozrel, tak sa trochu vzchop a uvedom sa, kde sú tvoje hranice!" ja nebudem držať ústa, keď chcem vyjadriť svoj názor.

,,Kľud, Lea. Lucy, odchádzam večer. Prišiel som sa rozlúčiť," povedal pokojne.

,,Fajn, maj sa. Som rada, že sme to skončili. Aj tak mám na lepšieho!" namyslene vyhlásila a zabuchla nám dvere pred nosom. Najprv sme sa na seba s nadvihnutým obočím pozreli a potom sme sa začali hurónsky rehotať na celý vchod.

,,Poďme...radšej...lebo...nás..pošlú...do blázninca," trhane som povedala cez smiech.
Vyšli sme von, ešte stále sme sa smiali. Nemohla som uveriť tomu, čo zo seba dostala. Že ona má na lepšieho! Keby jej Luciusa nedohodím, nemala by nikoho. A Jason s ňou chodil len, aby som žiarlila.
Ja som síce nechodila s nikým, ale som na tom oveľa lepšie ako ona.

,,No, nedúfal som, že to dopadne zrovna takto úspešne," poznamenal. ,,Inak to, čo si jej povedala, dávalo zmysel." dodal a ja som sa usmiala. Jee. Veď viete ako ma to vie potešiť, ale táto pochvala od Luciusa mi viac pripadala, akoby si ma doberal. Aj to tak asi bolo. Tak ale jedna z mnoho pravidiel života je - Raduj sa z maličkostí. Praktizujem.

Zastali sme pred Jasonovým domom. Mohli sme sa ísť s ním rozlúčiť už včera, ale nenapadlo mi to. Mohli sme si ušetriť čas. Tak ale čo by sme pre Jasona nespravili, že? Otvorila som si bráničku, prešla som cez záhradku a zazvonila som. Nevýhoda veľkých domov. Je to taký blbý pocit, že musím liezť niekomu cez pozemok, aby som mohla zazvoniť. Otvorila mi pani Taylorová. Usmiala  sa na mňa.
,,Zavolám ho," povedala  a vošla späť do domu. O pár sekúnd sa vrátila s Jasonom v pätách. Pani Taylorová naňho žmurkla, on len prekrútil očami a zavrel dvere.