Dear Diary,...

57.

Chloe:

Počujem ho. Večer si čítal z môjho denníka. Som si na sto percent istá, lebo ho poznám.
Keď je sám, vždy číta tak, že si potichu mrmle. Mám pocit, že čím dlhšie je so mnou, tým mi je lepšie. Sama neviem, ako je to možné. Možno je naozaj môj liek na všetko. A nie, ľudia, v kóme sa spať nedá. Neviem, z akého dôvodu môj mozog pracuje, ale nespí. Fyzicky moje telo možno spí, ale môj mozog nie. Nerozumiem tomu. Celé je to akési divné. No viem, že teraz pri mne nie je. Niekam odbehol. Je mi za ním smutno. A to je preč len niekoľko minút. Som divná.

Už je späť. Počula som, ako sa jemne odsunula stolička, keď si na ňu sadol.
,,Ahoj, Monči," pozdravil ma. Och, je to ako vtedy, keď sme boli len kamaráti a nič sme nemuseli riešiť. ,,Ani si nevieš predstaviť, ako ma bolí chrbát. Horšie jak dve hodiny v posilke," posťažuje sa. ,,Zaspal som na tejto blbej stoličke. Inak, už ťa bol pozrieť aj Lucius, ak by si chcela vedieť. Dnes má prísť aj Emma," zamrmle. Počujem škriabanie niečoho. ,,Dovolil som si písať do tvojho denníka, pretože viem, že to máš rada," odpovie na moju nevyslovenú otázku a ja sa v duchu pousmejem. ,,Takže, dnes má prísť Emma. Dúfam, že budeš šťastná a zobudíš čo najskôr. Chcem aby si vedela, teda, viem, že to už vieš..." pomaly po slabikách mrmle popri písaní. ,,Ale milujem ťa." toto vyslovil už poriadne nahlas a som mala zrazu pocit, že ho počujem zreteľnejšie. ,,Milujem ťa z celého srdca tak, ako som ešte v živote nikoho nemiloval a budem ťa milovať navždy. Dúfam, že to vieš. Bez teba môj život nemá zmysel a preto ťa žiadam, aby si sa prebrala, pretože sme všetci úplne vyšťavení a chýbaš nám...ľúbim ťa. -Jason."

Och, ja sa chcem prebrať! Chcem mu povedať, že ho tiež milujem a že ho počujem a všetko je v poriadku... pomôžte mi prosím vás niekto! Zachráňte ma z tohto nekonečného bdenia. Už dva alebo koľko dní som plná myšlienok. Neviem, ako sa prebudiť, čo mám robiť, aby som naozaj otvorila oči. Každý deň sa pokúšam otvoriť ich alebo urobiť čo i len malý pohyb, no nejde to. Neovládam svoje svaly. Ešte mi napadlo, možno mám nejaké ochrnuté telo a viečka... a preto ich nemôžem otvoriť.
Lenže ráno za mnou prišiel Lucius a rozprával sa so mnou ako pravý doktor. Povedal, že som v kóme, ale že už to vyzerá lepšie. A že som v poriadku. Len sa musím prebrať. To je jediné, čo musím spraviť. A povedal, že to je len na mne. To som tuším čítala v nejakej knihe. Ale ako sa mám prebrať, keď to nejde? Neviem ako a nedá sa to. Ja sa chcem prebrať, nič nechcem viac. Znovu by som uvidela krásu tohto sveta a mojich najbližších.
A dosť by ma zaujímalo, prečo sa so mnou každý rozpráva...Dobre, Jasonovi to povedal ten doktor, ale prečo aj Lucius...možno majú nejaké nepísané pravidlo, že by sme ich my, ľudia v kóme, mohli počuť.
No nič...už mi neostáva nič iné, len čakať...a vlastne, načo mám čakať? Jedine tak na Emmu. Chýba mi. Jej krásne dlhé hnedé vlasy, modré oči a štýlové okuliare v čiernom ráme. A jej bábo. Chcela by som ho vidieť, chcela by som to prežiť. Chcela by som vidieť dieťa mojej najlepšej kamarátky. A chcem im ísť aj na svadbu. Budem svedok a hlavná družička zároveň. Bude to super. Ak to bude...
,,Emma, poď. Uhm, ja ...vás nechám. A nespomínaj tú nehodu..." počula som to tak slabo, že som si nie istá, či to vôbec povedal. Určite šepkal.
,,Samozrejme, drž sa," odpovedala mu Emma. Počula som veľmi slabo kroky, ktorými sa ku mne blížila.
,,Ahoj, Lea. Som rada, že ťa vidíme. Chcem len, aby si vedela, že ťa všetci máme radi a potrebujeme ťa rovnako ako ty nás," povie. Viem si predstaviť tú jej krásnu tvár. ,,A chcem sa ti poďakovať. Aj..." smrkne. ,,Aj keby si ju nemala možnosť spoznať, ďakujem ti. Bez teba by nemalo možnosť okúsiť krásu tohto sveta. Ďakujem, že mi nedovolila urobiť to, čo som urobiť chcela," vysmrká sa. V niečom sa pohrabe a opäť je ticho. ,,A áno, všimla si si dobre. Bude to dievčatko. Moja malá Lea. A vybrala som aj meno. Jason a všetci, čo ťa milujú, mi s tým pomohli. Zvažovali sme medzi Sarah, no jednoznačne zvíťazila Chloe. Wohoo, si slávna, moje dieťa bude pomenované po tebe. Moja malá Chloe. Úprimne dúfam, že sa preberieš čím skôr. Som si istá, že sa preberieš, len...neviem, kedy," dojalo ma to. Teda, aspoň v mysli, asi by som premáhala slzy, keby mi to povedala do očí. A áno, aj ja by som sa chcela prebrať, kľudne aj teraz. A robila by som všetky domáce práce aj dvakrát denne, len aby som mohla opäť uvidieť všetkých, čo milujem. ,,Som už dosť vyčerpaná, zlatko, vrátim sa k tebe, len sa musím vyspať na svojej posteli. Mám ťa veľmi rada. Aj Chloe ťa bude mať rada...budeš skvelá krstná mama," dopovedala a pobrala sa na odchod. Strašne rada by som ju objala a aj kopu iných.
Som veľmi rada, že je presvedčená o tom, že sa z tej kómy preberiem. Nikto o mne nepochybuje, len ja.
Kóma...
Doteraz som sa nad tým slovom vôbec nezamýšľala...brala som to tak, že Á, veď myslím, počujem, to nemôže byť nič zlé, ale nie je to tak...
Je to dosť zlé...
Veľa ľudí sa z kómy neprebralo aj polroka a potom ich odpojili, aby sa viac netrápili... čo ak to bude aj môj prípad? Čo ak sa už neprebudím? Čo ak sa to už nedá? Ja to jednoducho neviem. Je to vlastne horšie, ako som si myslela. Čo ak...zomriem? Aké to bude potom? Čo sa mi stane? Kde sa ocitnem? Budem to vôbec vnímať? Všetky tieto nezodpovedané otázky sa mi premietajú v hlave a ja mám čoraz menší a menší pocit, že sa dokážem prebudiť.
Čo bude robiť Jason? Nájde si nejakú inú? Alebo začne žiť život ako predtým? - Neprípustné...JA SA PROSTE MUSÍM ZOBUDIŤ!!!
A čo ak nie, som zúfalá. Myslím, že sa mi zatočila hlava...
,,Rýchlo...kyslík...krv," počula som slabé úryvky slov. Všetko je raz také zahmlenejšie, ako na začiatku...naozaj sa mi motá hlava (mozog)....
....
.........
.................

,,Strácame ju," takmer som tu nepočula. Už...už mám problém aj myslieť... *tma*

,,Fuu, je stabilizovaná. Tá má teda šťastie,"  počujem slabý hlas. Nič sa ale nezmenilo. Stále nemôžem otvoriť oči. Ani sa pohnúť. Je to zvláštne...rozmýšľala som o smrti a takmer som umrela... neviem, čo sa to so mnou deje. Najradšej už by som bola, keby bol pokoj. Ak sa nemám prebudiť, tak už sa nechcem trápiť. A ani nechcem nikoho trápiť. Za pár týždňov sa s tým každý zmieri a bude to fajn. A ja už konečne budem tancovať na dúhe s jednorožcami...
,,Preboha! Monča! Toto mi už nikdy, rozumieš, nikdy, neurob!!! Lebo tam za tebou pôjdem!" začujem jeho hlas. Jason, jediná osoba, ktorej by mi bolo ľúto. A ako povedal, išiel by za mnou a to ja nemôžem dopustiť...Nechcem zomrieť! Nechcem zomrieť, kvôli Jasonovi nie! Jason by sa opäť zmenil a bol by taký istý debil ako predtým...to nemôžem dopustiť!
Jason musí ostať žiť. A na to pravdepodobne potrebuje aj mňa. A ja potrebujem zas jeho.