Dear Diary,...

32.

24.12.
Veril by si, ako rýchlo to ubehlo? Už sú tu Vianoce, drahý kamarát.
Ach, áno, zas tu som a zas mám v pláne vylievať svoje srdce do tvojich riadkov. Tento rok sa však na Vianoce akosi neteším. Možno je to kvôli tomu incidentu z predvčerajška s Jasonom. Odvtedy som s ním nehovorila. V podstate som nehovorila s nikým. Teda, okrem maminy, ktorá je, mimochodom, stále nasťahovaná u Taylorovcov, spolu s Ellie. A čírou náhodou mali obe matky skvelý nápad - spravme si Vianoce spolu.
Áno, som nehorázne rada. Opäť chvíle strávené s najbližšími... Jedným slovom. Úžasné...och.
Bol z toho ten sarkazmus cítiť tak ako bolo v pláne? Počkaj, ale fakt tu niečo smrdí. Idem to radšej skontrolovať, o chvíľu som späť.

Samozrejme. Logika lvl Chloe. Prihorela mi palacinka. Áno, ja si robím palacinky, lebo na nič väčšie (a náročnejšie) nemám náladu. Som sama doma a aj tak o pár hodín odchádzam k Taylorovcom. Aspoň, že sa tento rok vyhnem príprave "slávnostnej večere", pri ktorej sa vždy tak narobím, že minimálne tridsať percent nadšenia z Vianoc zo mňa vyprchá. Jediná nevýhoda.
(plus to, že budem musieť sedieť za stolom s chalanom, ktorého [pravdepodobne] milujem. A ktorý ma poslal včera do...preč.)
Dnešok bude ešte zaujímavý, tak ti poviem. Ale nemyslime dopredu. Zatiaľ budem rada, ak my neprihoria ďalšie palacinky.

To je zatiaľ asi tak všetko, musím dorobiť palacinky a zachvíľu vypadnúť z domu. Možno sa ti dnes ešte ozvem.
- Lea.

Ale fuj! Z tých palaciniek sa mi spravilo naozaj zle. Alebo to nebolo z palaciniek? Pravdupovediac, cítila som, že sa dnes niečo stane.

Poznáte ten pocit, keď vás niekto tak hrozne priťahuje, že máte z neho niekedy až strach? Jasona sa nebojím, to vám je hádam jasné, ja len skôr mám strach z toho, ako sa bude chovať. Nevyznám sa v ňom.

Všetky darčeky už mám pobalené.
Ach áno, Jasonovi dávam ten, čo som objednala ako "pre priateľa". Nič zvláštne, len retiazka v tvare puzzle, na ktorej je napísané I love you.  Ja mám takú istú a spoločne do seba zapadajú, aj keď neviem, načo nám to kedy bude. Ale prišlo mi to ako dobrý darček pre priateľa. Som zvedavá, čo si pomyslí, keď to uvidí. Dúfam, že v tom nebude hľadať nejaký extra veľký význam.

Všetky darčkeky a ostatné veci som nahádzala do jednej veľkej tašky a vytrepala som sa s ňou na ulicu. Už som sa psychicky pripravovala na ťahanie všetkých tých darčekov cez celú ulicu, no kto sa tu neobjavil?
Za doliezanie a vtieranie by mal jednotku s desiatimi hviezdičkami...
(Kto?) 
Že kto? Trikrát hádajte.

Čierna audina sa mi napratala na obrubník pred bráničku. To ten <nechce sa mi drepovať> nevedel zaparkovať tak, aby dotyčná osoba mohla bez problémov vojsť alebo vyjsť? Ako je možné, že si moje srdce zmyslelo, že toto je ten pravý?Moje srdce nemá vôbec dobrý vkus. Ale tie oči, hmm.
Dobre, dosť už.

Uškrnul sa, keď si všimol môj pohľad a preparkoval auto tak, aby som mohla vystúpiť. Vyšla som von, on ma nasledoval. Podišiel ku mne a vzal mi tašky z ruky. Oh, aké galantné.

„Mama ťa poslala?“ spýtala som sa. Pokrútil hlavou.

„Došiel som sám, nečakané, čo?“ usmial sa a ja som prikývla. Podišiel ku mne bližšie, no obišla som ho a nastúpila som do auta.
Asi čakal, že mu padnem k nohám, alebo ja neviem čo.

Povzdychol si a nastúpil tiež. Naštartoval a opäť sa na mňa zahľadel. Ten jeho pohľad už mi poriadne liezol na nervy. Bol zúfalejší ako pohľad hladného šteniatka, a to už je čo povedať!

„Jason, prosím ťa nepozeraj sa tak na mňa. Keď už, tak sa usmej, ale tento pohľad ma zabíja,“ povedala som a on sa pousmial.

„Len som skúšal, či ťa obmäkčí.“

„Neobmäkčil. Som nahnevaná,“ zamumlala som. On sa len pobavene usmial, naklonil sa ku mne a vtisol mi pusu na líce. Prudko som ho chytila za predlaktie, keď sa auto vychýhlilo z pruhu.

„Čo je? Kľud, nie? Sme v pohode, dýchaj,“ zasmial sa.

„Si šialenec!“ zvrieskla som.

„Ale miluješ ma,“ hrdo dodal.

„Pff,“ pohŕdavo som sa naňho pozrela, no vzápätí som sa ušrknula. „Mimochodom, mohol si nás zabiť!“ opäť som zvýšila hlas.

„Ale obmäkčil som ťa,“ poznamenal.

Mal pravdu. Ako už som spomínala, nedokážem sa naňho hnevať.
A on je taký dilinko, že naňho sa ani hnevať nedá.
A áno, milujem ho. Som si takmer istá.

Zabudla som poznamenať, že Jason si to vzal obchádzkou a len sa sme sa premávali po meste. Neprekážalo mi to. Vysunula som si zrkadielko a nie veľmi nadšene som sa na seba pozrela.

„Si krásna,“ povedal, keď si všimol, že sa obzerám. Popravde, jediné, na čo som sa pozerala, boli vlasy.

„Už mi vyrastá farba,“ vzdychla som si.

„Bude z teba blondína,“ zasmial sa. Škaredo som sa naňho pozrela.

„Idem sa dať dofarbiť.“

„Veď zato. Milujem tvoje vlasy,“ povedal a ja som len prevrátila očami.

„Prestaň, nemal by si sa so mnou takto rozprávať, čo ak som zadaná?“ nadvihla som obočie.

„Nie si. A ak, tak jedine so mnou,“ poznamenal.

„Náš fingovaný vzťah som predvčerom zrušila. Bola som nahnevaná a už ma to nebavilo.“

„Viem. A mama mi hovorila, že si bola smutná. A hovorila, že nie som schopný nikoho poriadne milovať. Mýlila sa. Jednu osobu dokážem milovať. A aj milovať budem. Sľubujem.“ povedal potichu.
Už som to ďalej nevydržala.

„Jason, odparkuj už sakra to auto!" vedel presne, čo mám v pláne. Len sa uškrnul a odstavil auto pri ceste. Vystúpila som, on taktiež, a bez váhania som sa mu hodila do náruče.

„A teraz si moja. A už ťa nikdy, rozumieš, nikdy nepustím!“ povedal tak presvedčivo, že som mu bola oddaná celým telom.

„S radosťou, pán Taylor,“ zavtipkovala som a on ma pobozkal. Prvýkrát, normálne. Bozky som mu opätovala. Milujem ho.
Som o tom pevne presvedčená.

„Ja-Jason?“ začula som spoza nás.

„Vy ste na-naozaj spolu?“ za nami stála prekvapená Samantha, ktorej tvár naberala akýsi tmavší odtieň a jej oči sa akosi podozrivo leskli.

„Samantha, ja už som ti to raz hovoril. Ona je jediná, ktorú som kedy miloval a ktorú buden milovať stále, nechápem, čomu si nerozumela, keď som ti naposledy povedal nie,“ povedal Jason napodiv úplne kľudne.

„A nebol ten vzťah len akože?“

„Bol.“ prikývla som.

„Ale už nie je,“ dodal Jason a usmial sa na mňa. „Samantha, nechápem, čo ťa na tom tak žerie... Môžeš si nájsť lepších ako ja, tak prečo stále doliezaš za mnou?“ jeho tón znel už trochu unavene. Ani mňa by to už nebavilo.

„Ide mi o ňu. Nie o teba,“ odvrkla, otočila sa na päte a už jej nebolo.

„Ona na teba fakt žiarli. Si proste nad jej úroveň,“ zasmial sa a oprel si čelo o to moje. Muselo to vyzerať dosť komicky, keďže on sa musel zohnúť a ja postaviť na špičky. Heh.
„Kde sme to skončili?“ nadhodil a ja som sa pousmiala.

„Chceli sme ísť dovnútra, lebo ľuďom bližšie k zemi býva väčšia zima,“ podotkla som a on sa zasmial. Chytil ma okolo pásu, privinul si ma bližšie k sebe a spoločne sme kráčali smerom dnu.

Najhoršie Vianoce sa zmenili na tie najkrajšie. A to sa ešte ani poriadne nezačali.
Existuje šťastnejšia osoba? Jason by mal námietky, že on, tak to pred ním radšej spomínať nebudem. Som najšťastnejšia. Nemohlo to dopadnúť lepšie. Ďakujem!