Dear Diary,...

35.

18:36
Práve som sa zobudila. Tak nejak som zaspala na Jasonovej pohodlnej sedačke. Teda, skôr by som mala písať na pohodlnej sedačke Audinky (patriacej Jasonovi, veď to je jedno). A áno, viem, že čo si hovoríte...Veď ona si denník nezobrala, tak ako môže písať? No ale ja, múdry človek, som si ho nakoniec zobrala. Povedala som si, že najlepšie vyjadrím svoje pocity a náladu priamo na mieste a nie až potom doma. A navyše, niečo mi hovorilo, že nadíde chvíľa, keď si budem mať čas písať. No, a je tu. Podľa mňa týchto chvíľ bude viac, ale...hm, Jason už je tam akosi dlho. Veď išiel len natankovať a zaplatiť. Zaujímavé. Prišla mi správa: Príď dovnútra, prosím ťa - J.
Ako vidíš, mám naponáhlo. Paa zatiaľ.
-Lea.

Vystúpim z auta, zamknem  ho (veď nejakú zodpovednosť hádam mám) a vstúpim dnu. Jason sa tam prediera popri regáloch a keď ma zbadá, hneď ku mne zamieri. Povie mi, čo je vo veci a ja sa len zasmejem nad tým, aký je bezmocný. Pristúpim k pokladni, držiac Jasona za ruku a nekompromisne pozriem na mladú pipku s výstrihom po pupok. Že ona mu to nezaúčtuje, pokiaľ pre ňu nespraví... no...ehm, ehm. Štetka! Celý tento svet speje do...<nebudem pred ňou drepovať, bolo by to trápne>!

,,Ja si myslím, že táto mladá slečna nebude mať problém zaúčtovať nám to, však macík?" presladeným pohľadom pozriem na Jasona. On len rýchlo prikývne a predavačka sa ani neunúva znova pozrieť na môjho ,,macíka", len rýchlo nahadzuje ceny do počítača. Jason jej so škodoradostným úsmevom podá peniaze a ona celá očervenie. No na jej mieste by som byť nechcela. Spoločne vyjdeme z obchodu a máme to nasmerované späť do auta, ktoré nás má zaviezť neviem kam.

,,Tak macík, hej?" pobavene na mňa pozrie.

,,Skúšala som niečo typu: Samantha," afektovane našpúlim pery. Zasmeje sa.

,,Ty moja opica," otvorí mi dvere a ja poslušne nasadnem.

,,Tvoja," poviem a vlepím mu pusu na líce. On len spokojne prikývne a naštartuje.

,,Myslím, že môžme pokračovať," usmeje sa a vyrazíme. ,,Cesta bude trvať približne ešte hodinu a pol, takže si kľudne pospi," dodá a ja prikývnem. Myslím, že si pôjdem naozaj ešte nachvíľu zdriem...zzz...

                    ~~~

...A vtedy sa ku mne naklonil a...
ZOBUDILA SOM SA!!! Ale počkať...a pobozkal ma. Otvorím oči. Jason na mojich perách. Bol to sen spojený so skutočným koncom. Úžasné. Snívalo sa mi, že už sme na mieste v našej chate a spoločne a zabalení v jednej deke sledujeme západ slnka na terase.

,,Vstávame, Monči. Sme na mieste," pri uchu mi šepne hlas z môjho sna. Ach, áno. Ten božský hlas osoby, ktorú milujem. Áno, zas sme pri Jasonovi.

,,Ahoj," zašomrem a pretriem si oči. Vystúpim z auta a popreťahujem si kosti. Rozhliadnem sa okolo seba. Čerstvý vzduch, príroda, samá zeleň a jedna chatka v strede lúky, na ktorej sme zaparkovali. Chatka z diaľky pôsobí veľmi moderne. Drevená, s kamenným základom. Zvonku je naozaj elegantná a vidno, že sa o ňu dobre starajú. Jason ma chytí za ruku, v druhej ťahá môj kufor a na chrbáte má prevesenú jeho cestovnú tašku.

,,Daj, kufor si dokážem odtiahnúť aj sama," poznamenám, no on len pokrúti hlavou.

,,Ja to zvládam," presvedčivo vyshlási. Faajn, ako chceš.

Z vnútra to vyzerá ešte lepšie ako zvonku. Krásne. Všetko. Moderný nábytok, obrazy, kvety...jednoducho krása. Ubytujeme sa. Máme izbu s číslom 27. Krásne číslo, no nie? Držiac sa za ruky vkročíme do nášho nového domova na tri dni. Bude to úžasné, už to vidím.

Tak, a sme vybalení! Máme spoločnú izbu, ako inak. Je obrovská. Je to akoby jedna izba spojená s obývačkou a malou kuchynkou, aj keď máme jedlo zaplatené. A aby nám nebolo ľúto, je tu aj televízor, podotýkam, dosť veľký a dole, v spoločenskej miestnosti je celá hromada cédečiek s filmami.
Teraz máme na pláne ísť preskúmať okolie. Celé je to tu chránené, takže ohník asi zakladať nebudeme. Nie asi, ale určite. To nám však nezabráni, aby sme sa išli na pár minút potúlať do lesa. Slnko sa už pomaly zberá k odchodu a ja sa neodvážim byť v lese za tmy.
A tak sme aj urobili.

Už hodnú chvíľu sme v lese a momentálne sme si spravili zastávku, pretože Jason sa pokúša študovať mapu. Nie, nestratili sme sa! ... no dobre, možno trochu, ale Jason kedysi ževraj chodil ku skautom, tak som mu dala mapu do ruky a už desať minút si ju prezerá. Ja mám čas až do zotmenia. No, problém bude asi v tom, že už sa pomaly stmieva. Ale ja mu verím. On sa nikdy nestratí. Juuj, už sa teším, keď sa vrátime do chaty a ja sa zvalím do tej obrovskej vane, ktorá sa nachádza v kúpeľni, ktorú má každá izba vlastnú. A pravdupovediac, začína mi byť už aj dosť zima. Veď je koniec decembra. Inak, čo ma teraz napadlo - cez Silvester budeme ešte tu! Vlastne to bude deň nášho odchodu, takže v podstate ani nie. Mne to nevadí, aspoň ho strávime v kruhu rodiny, takže tak.
Ó, Jason sa postavil.

,,Už viem, kde sme. Bol som idiot. Zišli sme z chodníka, stačí vyjsť hentam kúsok a potom som si istý, že sa ocitneme niekde tam, kde sme začali," nadšene hovorí a ja sa snažím vstrebávať informácie, ktoré mi dodal ani nie za dvadsať sekúnd. Podstatné je, že je všetko tak, ako má.
Ale veď, to len my, mestské deti sa môžme stratiť po desiatich minútach prechádzky...
Tým, že v meste nemáme takéto podmienky (a povedzme si narovinu, aj keby sme ich mali, nevyužívame ich), nie sme zvyknutí na niečo takéto. Aj keď, ako malá som s tatinom chodievala do lesa, ale to boli také polhodinové vychádzky, pretože som bola malá.
Jason ku podišiel mne, podal mi mapu a chytil ma za ruku. Ja sa v lese vôbec nevyznám, takže som sa nechala viesť mojou spriaznenou dušou. A čo sa stalo? Trafili sme domov, jupí. No, domov ako domov. Do chaty.  Najvyšší čas, pretože už je sa fakt  stmievalo. No Jason je borec a zvládol sa nájsť v mape. A ja som už celá nedočkavá toho kúpeľu...

~~~

29.12.
No, ako vidíš, opäť som sama a mám príležitosť do teba čosi zapísať. Je 6:25 a Jason (samozrejme) ešte spí. Ja som sa zobudila takto skoro ako vždy, keď prvýkrát spím na nejakom mieste. Neviem, prečo  je to tak. Možno moje podvedomie cíti, že je na inom mieste, ako je zvyknuté. Každopádne, už som si na to zvykla a teraz sa mi to hodí, pretože mám aspoň viac času na písanie. Iste si zvedavý na noc. Poviem ti, ako som ti už spomínala, že ideme na všetko pomaly a včera sme boli obaja takí unavení, že sme si ľahli, pozreli pár minút z nejakého filmu, ktorého ani neviem dej, pretože sme sa buď objímali alebo bozkávali no a potom sme zaspali. Nemám žiadne výhrady k včerajšej noci. Bola super. Jason bol navyše unavený aj z jazdy, ktorú som ja prespala, takže tak. No a aby si nebol smutný, môžem ti zaručiť, že dnes už takto skoro spať nepôjdeme. To je asi všetko čo by si mal vedieť. A Jason sa tuším pomrvil, asi sa zachvíľu zobudí, aj keď pochybujem, keďže je 6:48. No nič. Istota je guľomet, maj sa.
-Lea.