Dear Diary,...

27.

Na druhý deň ráno som sa zobudila a vedľa mňa ležala moja malá sestra. Očká mala otvorené, sledovala, ako sa prebúdzam.
„Ellie, čo ty tu?“ spýtala som sa a vstala som z postele.

„Mala som zlý sen, Lea. Snívalo sa mi, že si mi zmizla a ja už som ťa nevela nájsť. V poslednom čase sme spolu akosi málo,“ povedala smutne. Pousmiala som sa a pokrútila som hlavou.

„To sa nikdy nestane. Nedovolím, aby nás niečo rozdelilo, sľubujem,“ dala som si ruku na srdce. Potom som si ju k sebe privinula a tuho som ju objala.
Sľúbila som jej síce niečo, čo neviem až tak isto splniť, ale čo by sa len mohlo stať?

„Ľúbim ťa,“ zašepkala.

„Stavím sa, že ja teba ľúbim ešte viac!“ odpovedala som.

„Nie! Ja ťa ľúbim najviac!“ zasmiala sa. „Som rada, že ľúbiš aj Jasona.“

„Hej, aj ja som rada,“ neznášam sa. Klamem jej aj ostatným svojím aj Jasonovým blízkym, aby som mu kryla chrbát. Som hrozná.

Keď Ellie odišla, aj ja som sa pomaly pozviechala a vstala som z postele. 
Naraňajkovala som sa, dnes to opäť vyhrali cereálie a pobrala som sa do školy.
Za normálnych okolností by ma pred dverami čakal Lucius, no on je na inom kontitente a mne ostáva ísť busom.
Jupí, mestská doprava!

V škole prebiehalo všetko presne tak isto ako vždy, až na to, že môj spolusediaci vedľa mňa nesedel. Alebo skôr, chýbal tu môj priateľ. Neviem, z akého dôvodu sa tu neukázal, viem len, že jeho tatko (ako riaditeľ školy) nedovolil Jasonovi vymeškávať školu len tak pre nič. Zrejme v tom teda bude niečo viac.

„Lea?“ profák nadvihol to jeho zrastené obočie.

„Ehm, no?“ zdvihla som pohľad od zeme smerom k nemu.

„Som si istý, že vieš výsledok,“ ten jeho škodoradostný úsmev sa jednoducho nedal prehliadnúť. Pozrela som d knihy v nádeji, že mi to v niečom pomôže.

„É..“ začala som, no v tej chvíli sa otvorili dvere a do triedy vstúpil Jason.

„Sorry, že meškám, ale niečo som vybavoval s tatkom,“ zamrmlal a pobral sa smerom ku mne, respektíve k lavici, v ktorej som sedela.

„Ten výraz si odpusť, neučím angličtinu a je to pán riaditeľ a nie tvoj tatko!“ Jasona nemal rád asi žiadny profesor na tejto škole. Už len kvôli postaveniu jeho otca.

„Je to môj tatko!“ odvrkol a sadol si vedľa mňa.

„Prosím?“ pozrel naňho učiteľ prísne.

„Nič,“ otočil sa na mňa, pozrel do mojej knihy, vzápätí na mňa, a asi mu doplo, že potrebujem pomoc. „Ahoj,“ usmial sa na mňa a napísal mi do zošita nejaké číslo. Nestíhala som sa čudovať.

„Slečna Hillová? Ten výsledok bude alebo si chcete pripísať ďalšiu zlú známku?“ neznášam takýchto učiteľov. Keď niečo neviete, doslova sa v tom vyžívajú.

„266,8?“ prečítala som číslo, čo mi tam napísal Jason.
Učiteľa, takisto ako mňa, prekvapila správna odpoveď. Škodoradosť mu z tváre vyprchala behom polsekundy. Mali ste ho vidieť. Bol červený ako paprika. Jason sa len víťazoslávne uškrnul.
Buď túto tému fakticky ovláda a vypočítal to za päť sekúnd... Alebo vie len dobre počúvať za dverami...

„Pán profesor, mali by ste si otvoriť okno. Naberáte akúsi neprirodzenú farbu,“ povedal a celá trieda má čo robiť, aby zadržala smiech. Tento učiteľ mal dosť smolu. Všetci si z neho robili srandu, lebo mal v minulosti nejaké psychické problémy a ťažko zvládal hnev. Väčšinou, keď nastala takáto situácia, začal sa potiť, prudko dýchať, očervenel a vybehol z triedy.
Presne to sa stalo aj dnes. Zdúchol a tresol za sebou dvermi.