Dear Diary,...

56.

Jason:

Keď som ju v tej nemocničnej izbe uvidel, nevedel som, čo mám robiť. Vyzerala tak... inak. Akoby nebola z tohto sveta. Lekár mi oznámil pár informácii o tom, ako sa mám správať (jak malému decku). Ale aspoň som zistil, že je nejaká pravdepodobnosť, že ma počuje. Je síce veľmi malá, ale mohlo by to byť tak. A to by bolo úplne super, počula by, čo jej hovorím a určite by sa jej polepšilo. Ale mám zakázané spomínať rodinu a všetko okolo toho, ako sa to stalo, aké sú následky a podobne. Nie som s tým celkom spokojný, lebo keď sa prebudí (všimnite si to keď. Nepovedal som ak, verím jej), do nášho sveta, neostane jej tu žiadna rodina, len priatelia.
A myslím si, že pre ňu to bude veľmi zlé, aj keď ja predstavujem podstatnú časť jej života (ego vraví za svoje, viem o tom). Každý potrebuje rodinu. A hlavne mamu.

Podišiel som k nej bližšie a doktor nás nechal samých. Mám povolené tu ostať dokedy len chcem. Ten doktor je veľmi milý. Viem, nemám dobré spomienky na doktorov (otec), ale tento je vážne milý.
Ona...vyzerala...príšerne, no zároveň dokonalo. Príšerne v tom zmysle, že po celom tele mala drobné rany (už zašité), noha jej visela pevne zafixovaná vo vodorovnej polohe. Najhoršia na tom bola hlava. Čelo mala obviazané, poudierané všetko, čo sa dalo, jej vlasy boli zničené... no aj napriek tomu vyzerala dokonalo. Ona vždy vyzerá dokonalo. V každej situácii. Ona je ten typ človeka, čo sa (už) nemusí za nič skrývať, nepotrebuje zlepšovať svoj výzor chujovinami ako Samantha, je jednoducho prirodzene dokonalá. A preto ju milujem.

Rozprával som sa s ňou. Neviem, mal som taký pocit, akoby som sa bavil sám so sebou (prečo asi?), ale je mi to jedno...ak jej to má pomôcť...budem jej rozprávať hocičo, ak sa má vďaka tomu rýchlejšie prebudiť.
Stále mám taký zvláštny pocit, že ma nepočuje. Je v inom svete, robí iné veci. Čo len tak môže teraz robiť? Aké je to, byť v kóme? Veľa ľudí bolo v kóme. No nepoznám ani jedného takého. Vlastne, teraz už hej. Prečo to len musela byť mne najmilšia osoba? Prečo na tomto mieste nemôže ležať niekto, kto si to zaslúži?! Okey, nechcem byť neprajník, ale čo ona komu spravila? Jediné, čo robila, bolo to, že zlepšovala tento svet o jedno super dievča a robila ma šťastným...
Tak prečo práve ONA?
Nikdy nikomu nič hrozné nespravila, prečo si si potom vybral ju? 

Poprial som jej dobrú noc, aj keď, ona ju má asi stále. Neviem si to živo predstaviť, ale keby sa to dalo, kľudne by som si to s ňou vymenil. Nehybne by som tam ležal a ona by bola živá a zdravá. Ale určite by ju to zmohlo. Viem, že by ju to zmohlo. To by bola pre ňu obrovská psychická záťaž. Viem to, pretože sa presne takisto cítim. Neviem, čo sa s ňou deje, neviem, čo cíti, neviem ani, či ešte vôbec cíti... je to fakt na hovno! Do riti!

Zložil som sa na stoličku pri jej posteli a pritiahol k sebe jej denník. Je naozaj plný zážitkov a pocitov, ktoré pociťovala?
Myslím, že mám právo sa doňho pozrieť, len nakuknúť. Otvorím ho na prvej strane.
Tento denník patrí Chloe Hill.
NEOTVÁRAŤ! NIKTO SEM NEMÁ POVOLENÝ VSTUP!!
Bolo to napísané takým detským škrabopisom...potom tam bolo jej terajším písmom dopísané.
Nikto, okrem Ellie, Luciusa, Jasona a Emmy.
Mená sú napísané v poradí, kedy sa o denníku jednotlivé osoby dozvedeli. Tušil som, že mi niečo tají, ale vedel som, že to nie je nič vážne. No tento denník v sebe určite skrýva mnoho tajomstiev. A teraz, keď už mám oficiálne povolenie, hádam by som mohol doňho nakuknúť...Otvorím ho na náhodnej strane.

Milý denník!

Rozhodla som sa, že po tých dvoch-či koľko týždňoch, Ti napíšem. Teraz je taká vhodná príležitosť, tak ma tu máš.
Dnes bola tá sľubovaná párty. Veľmi som sa netešila, ale dopadlo to celkom dobre, myslím. Jason sa celú dobu správal veľmi slušne, ako povedal. Ďalej som zistila, že má na jazyku piercing v podobe čiernej guličky. Milé. Celá párty prebiehala v norme, dokonca som s ním tancovala, bez toho, že by som zvalila buď niekoho alebo jeho a potom bola tá ,,úžasná" fľaša. Bozkávala som sa s ním. Áno, čítaš dobre. Musel ma pobozkať, ak nechcel behať v spodnom prádle po chatke. Myslím,že sa mu to celkom páčilo, ale nechcem si namýšľať. Celkovo bol dnešok fajn, až na poslednú udalosť- Mama ho dosť urazila a on sa, ako obyčajne, vytratil z domu. Ja tu teraz sedím na lavičke v parku s nádejou, že sa bude potulovať. Aj keď tá nádej je malá, mohol by sa teraz zjaviť tak, ako to on vie a nastrašiť ma. Nevadilo by mi to. Teraz nie.
No nič, toto nebol nejaký extra dlhý zápisok, ale bol. Dočkáš sa aj dlhších. Neviem, či mám povedať, respektíve napísať, že sa máš na to tešiť alebo báť. Ktovie, čo sa všetko môže udiať a ako to vlastne vnímaš ty. See you later, diary.
-Lea....
Uchechtnem sa. Zlaté. Všetky jej pocity sú uložené tu, v malej knižke. Všetky pocity zo mňa, jednoducho...všetko... obrátim o pár listov ďalej.