Dear Diary,...

64.

20.7.2017
Myslím, že sa už pomaly začínam dostávať do normálneho života. Po tých dvoch týždňoch by to už bolo na čase. Aj naďalej bývam v dome Taylorovcov. Vyhovuje to aj mne a aj im. Pani Taylorová má pomocníčku v domácnosti a aj pre Vanessku občas do školy skočím, ak sa dá. A ja zas na oplátku nie som až tak sama. Dá sa povedať, že si nažívame v symbióze. A už aj pracujem! Každý deň obsluhujem ľudí v miestnej pizzerii. A povedala by som, že mi to celkom ide. Nie celkom, ale dosť. Karen vraví, že šikovnejšiu pomocníčku nikdy nemala...možno je predsa len výhoda byť krpec. A navyše, mám ešte jedného ,,spoluobsluhovača" a ten...fuuh...dá povedať, že celkom ujde...Je s ním celkom sranda, no stále sa moja hlava nemôže zbaviť myšlienok o ŇOM... som zmierená s tým, že sa musím naučiť žiť bez neho...tak žijem!
Viem, je to odo mňa podlé, ale čo iné mi zostáva? Čo iné mám robiť, ha?
On odišiel...
On ma tu nechal...
To on ma opustil!
Je to jeho chyba...keby nebol taký idiot a ostal by so mnou, teraz by sme boli spolu...
Teraz je na mne, ako budem žiť a s kým si budem začínať...fuuh, už to nechcem rozoberať...bolí to...
Som rada, že môj zdravotný stav je momentálne ako-tak dobrý a nepotrebujem svoj organizmus zaťažovať. Vždy, keď si naňho spomeniem, ostane mi ťažko. A naozaj nepotrebujem, aby som trpela kvôli niekomu, kto ma v tom najhoršom opustil... Presne vtedy sa mal zachovať chlapsky a ostať so mnou. Nie ma opustiť a hrať sa na chudáčika, ktorý všetko stratil... a teraz si všímajte, aký význam má slovo všetko...
To ja som stratila všetko, jasné?!Rodinu, priateľa...
On nestratil ani hovno, s prepáčením...
Tak kto stratil väčšie všetko, hm?!
Ja som stratila dôvod žiť, no napriek tomu žijem a snažím sa vracať späť do starých koľají...
Lenže on sa, ešte s väčším prepáčením, posral už hneď na začiatku a vyparil sa...
Ach...a opäť som sa k nemu dostala...ja proste naňho už nechcem myslieť... naozaj ma to zaťažuje....
Chcem ísť k inej téme...napríklad....Emma!
Áno, skvelé... dozvedela som sa, že sa Emma a Austin budú brať! Jeee! Podľa mňa to je celkom zrejmé... očakávala som to... možno sa ti to zdá jemne skoro, no musíš si ujasniť jednu dôležitú vec: Emma je tehotná!
A som presvedčená, že sa chcú vziať preto, aby dieťa malo normálnu rodinu, ktorú tvorí šťastná mama s otcom, ktorí sú svoji. A samozrejme, berú sa hlavne preto (:D), že milujú nadovšetko. Už odmalička.
A ďalšia vec...k tej svadbe, ešte...
Emma vyhlásila takú vetu, že som na sa nej smiala asi päť minút a zlepšila mi náladu na celý deň: ,,Bože Lea! Čo si! Ja nebudem v svadobných šatách vyzerať jak nejaká vyžratá buchta!" dostalo ma to. Začala som sa smiať a už som nevedela prestať. Ale doberala som si ju: ,,Aj keby...Austin ťa bude stále ľúbiť, aj keď budeš v svadobných šatách vyzerať...no...trochu plnšie," na to ona chytila ešte väčšiu depku a rozhodla sa, že svadba sa neodkladne koná o dva týždne. ,,Aj tak budeš vyzerať, minimálne, ako polobuchta," nedala som jej pokoj. Bola doslova zúfalá... môj sarkazmus, môj škaredý humor ju zložil...nepomohlo, ani keď som jej potom vravela, že to bolo myslené, ako sranda. Museli sme ísť za Austinom, ktorý ju postavil pred zrkadlo a povedal, že je akurátna, aj keď je v druhom mesiaci a že presne tak, ako vyzerá teraz, by mala vyzerať celý život. No ona, ako ju poznáme, si aj tak nedala poradiť. Celý zvyšok dňa sa obzerala v zrkadle. Dokonca sa pýtala aj Vanessky, pretože malá Vanda a celkovo malé deti väčšinou hovoria pravdu... Vaness sa zachovala dobre...povedala jej, že je všetko v poriadku a že v svadobných šatách bude vyzerať ako princezná...je to v podstate pravda, keď teraz pomyslím na nejaké tie...hm, objemnejšie baby, ktoré sú objemné aj vtedy, keď nečakajú bábo, myslím, že Emma bude vyzerať naozaj skvelo. No dobre...nebudem sa premáhať, lebo sa zajtra zobudím so svalovicou na ruke a to by si určite nechcel...
Tak sa teda maj! Bližšie informácie sa dozvieš čoskoro...
Ha! To bolo ako z nejakej reklamy! :D som vtipná...
<potlesk pre mňa>
Okej, priznajme si to...nie som vtipná...môj humor stojí za veľké....
-Tvoja zábavná Chloe.

,,Chloe Mária Alexandra Hillová!" Karen výjde zo svojej kancelárie.

,,Fakt si mi práve pridala dve ďalšie mená?" spýtam sa a denník schovám.

,,Čo som ti povedala o tom zapisovaní cez pracovnú dobu!" pozrie na mňa jemne sarkastickým tónom.

,,Ja viem...ale nikto tu nie je...aj tak nemám čo robiť," oponujem a na moje nešťastie práve vstúpi rodinka.

,,Máš čo robiť," presladene sa usmeje a odkráča späť do kancelárie. Vzdychnem si a podídem k rodinke. Idem bez zápisníka. Trénujem si pamäť. Podídem bližšie a koho neuvidím... Arthur s mladším bratom a rodičmi. Arthur sa na mňa usmeje. Úsmev, aj keď falošný, mu opätujem a potom pozriem na ostatných.

,,Vybrali ste si?" milo sa spýtam. Jeho rodičia na mňa presmerujú pozornosť.

,,Arthur, to je tá Chloe?" spýta sa jeho mama a Arthur si povzdychne, no napokon prikývne. ,,Stále o tebe vypráva, v dobrom, samozrejme," usmeje sa a ja sa musím zasmiať.

,,Vybrali ste si teda?" zopakujem otázku, lebo vstúpi ďalší párik.

,,Áno...túto pizzu, dvakrát." ukáže na číslo. Dvanásť, to si zapamätám ,,A veľkú kofolu, štyrikrát, poprosíme," po prvý raz sa ozve jeho tato.

,,Samozrejme, o chvíľu vám to prinesiem," odpoviem a rýchlym krokom sa presuniem k novým zákazníkom. Je to celkom fuška, ale zatiaľ to zvládam. Pribehnem k Lennymu (môj pomocník). ,,Prosím ťa, potrebujem si odskočiť," šepnem. Pousmeje sa.

,,Jasné, bež. Zaskočím ťa, ten mladík, čo na teba zazerá síce nebude spokojný, ale čo už," podotkne a ja rýchlo prikývnem.

,,Poznám ho...pravdupovediac, trochu ma desí, lebo už som ho odmietla a..." zastavím sa, lebo vidím, akým pobaveným pohľadom na mňa zazerá. Buchnem ho do pleca.

,,Fajn, už bež, lebo sa pocikáš," poháňa ma ja sa vykradnem na WCka. Rýchlo vykonám potrebu a chystám sa na odchod, keď v tom sa otvoria dvere a vstúpi...no trikrát hádajte kto.
Arthur, samozrejme. Rýchlym krokom sa ku mne priblíži a nalepí sa na moje pery. Nespolupracujem,  snažím sa ho od seba odtrhnúť. Fuj, hnusí sa mi.

,,No ták, nebráň sa tomu, viem, že to chceš," zamrmle počas toho, ako vytrvalo bozkáva moje kamenné pery. Nakoniec sa mi ho od seba podarí nejak odtisnúť a všetok môj hnev sa nahromadí.
-Arthur ma násilne pobozkal!
-Samantha je tá najväčšia...fuu!
-Jason ma opustil!
-Moja rodina tiež!
-Som tu sama!
Všetky tieto veci, čo sa v mojej cholerickej povahe zbierajú, teraz dosiahnu vyvrcholenie a ja mu uštedrím tak dobre zapasovaný kopanec medzi nohy, že sa zvalí na zem. Ešte si doňho kopnem a s hrdosťou a ľahkým krokom opustím WCka. Vrátim sa k Lennymu, on na mňa spýtavo pozrie a mykne hlavou k prázdnemu Arthurovmu mieste. Len nad tým mávnem rukou. ,,Tak skoro deti mať nebude," skonštatujem, lebo tá pecka medzi nohy bola fskt silná, takže...
Lenny očividne pochopí a začne sa hlasno smiať na celú reštauráciu. Moja chyba to nie je. On je idiot, pretože pravidlo číslo jedna v neexistujúcom ZVÄZKU PRAVIDIEL A ZÁKONOV LEI HILLOVEJ znie: Nikdy! Počuješ?! NIKDY, NEŠTVI CHOLERIKA!