Dear Diary,...

69.

,,Kareeeen. Poď mi s tým pomôcť!" zakričím na ňu. Doviezli nové zásoby. Sudy kofoly, piva, vína, no aj potraviny. A ja to sama niesť nebudem. Na to som až priveľmi krpatá....a lenivá! Karen za mnou vystrašene pribehne, že čo sa deje. ,,Potrebujem to pomôcť poodnášať," vyhlásim. Nesúhlasne pokrúti hlavou.

,,Mám prácu, a navyše, presne na takéto práce si tu ty a Lenny tak si ho zavolaj. Aj ten...kde sa fláka, ohreblo lenivé?!" nahnevaným krokom ho odíde hľadať do kuchyne. Karen je dobrá v jednom - vo všetkom má systém a s ničím sa nepára. Je jej jedno, že päťdesiat kilové krpaté žieňatko sa terigá s krabcami a sudmi po schodoch. Ona proste nepomôže, pretože to má robiť Lenny a podobne. Je priateľská, no má pevnú vôľu. Ja keby vidím ju, ako sa s niečim namáha, okamžite jej pomôžem, lebo som tak bola vychovaná. No ona nie. Zachováva si autoritu. Je to múdra žena. ,,Ty naničhodník! Vidíš ju?! Nadrapuje sa s tým sama, zatiaľ čo ty v kuchyni vyžieraš! Fajn, najedz sa, ale vtedy, keď budeš mať čas, jasné?! A teraz, do práce. Lea, ty si daj pauzu," ukáže na mňa a svižným krokom odpochoduje do svojej kancelárie. Začnem sa smiať.

,,Nesmej sa! Radšej mi to podaj," načiahne sa za krabicou, ktorú držím v ruke a podám mu ju. Ú, to je odľahčenie.

,,No makaj! Čo sa ulievaš!" doberám si ho. Škaredo na mňa zazrie a s ľahkosťou odnesie krabicu po schodoch. Áno, dámy a páni, aj toto patrí do nášho zamestnania. A dokonca cez víkend, ďakujem Karen...

,,Keby mi aspoň pomôžeš?" pozerá na mňa vďačným pohľadom. Zasmejem sa a chytím krabicu z druhej strany. A takto potom nesieme všetko. Sme skvelý tím. A už sme sa aj celkom spriatelili. Lenny je naozaj fajn, mám ho úprimne rada. Ale stále sa nemôžem zbaviť tej predstavy mať na sebe JEHO pery. Jason mi chýba strašne moc. A bude mi chýbať, kým ho neuvidím...
Ani nie po hodine sme našu prácu (ktorá mala, mimochodom, trvať celý deň) dokončili.

,,Ale ja vám ešte čosi nájdem," milým úsmevom sa na nás Karen pozrela. Obaja sme rázne pokrútili hlavami.

,,Nie, ďakujeme," povedal Lenny a už sme sa aj zberali na odchod...takto nás týrať. A ešte cez víkend. Fajn, stane sa, že mi vyjde smena aj na víkend, ale ja mám v zmluve, že obsluhujem, nie prenášam veci.

,,Zaveziem ťa domov?" spýta sa ma Lenny. Nesúhlasne pokrútim hlavou.

,,Nie, rada sa prejdem, ale ďakujem," odpoviem mu.

,,Zaveziem ťa domov" zmení melódiu vety. Vzdychnem.

,,Keď na tom trváš," poznamenám, aj keď sa mi to celkom pozdáva. Nemusím sa trepať peši. Nasadnem do jeho auta (značku som nepostrehla) a vyrazíme.

,,Ako to vlastne teraz s tebou je?" prekvapí ma otázkou, ktorej nie celkom rozumiem...

,,Ehm, buď konkrétnejší..." pozriem naňho skúmavým pohľadom. Jeho oči uprene sledujú vozovku. Jason by sa pozeral na mňa. Aj keď by nám išlo o život, využil by každú situáciu, aby sa mi mohol pozerať do očí... no Lenny nie je Jason. Nikto nie je Jason a ja presne pre toto nedokážem milovať nikoho iného, ako Jasona.

,,Tvoj osobný život, myslím...máš niekoho?" vysloví, vidieť, ako sa červená, to je zlaté. Možno sa vám zdá, že mám s Lennym nadštandartné vzťahy, no nie je to tak. Beriem ho za kamaráta. Niečo ako Lucius, rozdiel je len v tom, že Luciusa mám stokrát radšej, prepáč Lenny.

,,Neviem...ak si čítal noviny..."

,,Áno čítal," preruší ma. Prevrátim očami.

,,Keďže si to čítal, mal by si vedieť, v akej situácii sa teraz nachádzam," odseknem.

,,Takže nemáš nikoho?" toto ma dorazilo...on práve porušil prvé nepísané pravidlo...

,,Zastav," poviem v kľude. Nechápavo na mňa pozrie.

,,Za-stav!" zdôrazním mu to. Záporne pokrútim hlavou.

,,DO RITI ZASTAV!" zhúknem, až ho mykne. Zastaví vozidlo a ja ho rýchlosťou blesku opustím, ani sa naňho nepozriem...dobrý kamarát?! Beriem späť!

Ako on mi sám prizná, že číta niečo, kde sa vyjadrujem, že ma po drastickej nehode, pri ktorej som prišla o rodinu, opustil priateľ, neviem, kde je, neviem, čo robí a on sa spýta - Takže nemáš nikoho?
Keby s ním nepracujem, skončil by tak, ako Arthur. Ako toto mohol vypustiť z úst?! A to som si myslela, že je vychovaný. Mám depresie z toho, že neviem, kde sa nachádza moja láska. Mám depresie z toho, že ma opustil, aj keď mal so mnou zostať a on spraví niečo takéto...to už aj Arthur sa zachoval lepšie...ten mi najprv ponúkol pomoc, až potom sa začal vtierať...
Prečo sa mi všetci chalani tak hnusia? Odkedy tu Jason nie je, už ma chceli dvaja a ja som každého poslala kade-ľahšie... prečo mi Jasonova prítomnosť nevadila, aj keď sa mi vtieral?
-Pretože som ho milovala. Už vtedy. Len som o tom ešte nevedela...

Milý Denník!
Som plná nervov...
Ak by mi teraz niekto odporoval (mohol by to hockto, aj Austin, napríklad) asi by som mu vlepila... je smutné, že by som si chcela vybíjať nervy na niekom, kto za to ani trochu nemôže, ale je to tak...
To už človek nemôže byť rešpektovaný aj keď prekonal vážne zdravotné problémy, prišiel o rodinu a dokonca aj o priateľa? Aspoň kúsok zľutovania... ale oni nie...oni budú pichať do osieho hniezda až osia kráľovná nevyjde, jedného nekopne medzi nohy a jedného pošle...do kelu.  A to, prosím pekne, s najväčšou hrdosťou...
Dnes začal Lenny. Ja neviem, čo si všetci myslia....nechcem nikoho! Nikoho iného nechcem ani vidieť! Prečo ma nikto nechápe? To im to mám takto vypľuť do ksichtu? Pravdu? To chcete? Naozaj? Okej, ja s tým problém nemám...
Už mi hrabe, sám to vidíš...rozprávam sa sama so sebou...celý môj život sa točí dokola. Odkopnem jedného príde druhý...ale kvôli komu? Kvôli niekomu, komu nestojím ani o to, aby so mnou vydržal až dokonca? Som šialená..
Ale keď ja ho tak hrozne milujem. Neviem, či ho tak milujem ešte stále (po tom všetkom, čo mi urobil) ale viem, že ho jednoducho milujem a musia sa s tým všetci zmieriť...inú možnosť nevidím. Prosím ťa, Denník, čo mám robiť? Ako sa mám dostať z tohto začarovaného kruhu? Som v koncoch...a ešte tá svadba...Emma poslala Jasonovi poznámku, ktorú som čítala a je dosť...hm, akoby som to povedala vydieračsky-násilnícka. Možno mu to už došlo... a možno ho nevedeli vypátrať. Možno je tá obálka niekde zapadnutá a nikto nevie nájsť ani ju a ani jej majiteľa...čo ak si to prečítal, no nepríde? Čo ak sa nahneval, že sme mu poslali list, aj keď od nás žiadal presný opak? Čo ak sa tam neobjaví? Iná možnosť už nebude...to by som neprežila... a čo ak si ten list ani neprečítal...jednoducho ho zahodil...och...zas budem napätá...
Ale toto všetko sú len moje úvahy...môže to byť aj úplne inak...ja neviem...naozaj už nevládzem....bol niekto niekedy na pokraji takého žiaľu ako ja? Ak áno, čo urobil, ako sa zachoval?
Čo mám robiť ja? Odpovede na všetky tieto otázky sú len strata času. Aj tak mi ich nikto nezodpovie. Keby je tu Jason, pravdepodobne by sme teraz blbli niekde na kúpalisku, veď je vonku teplo...ale on tu nie je...nič sa nedá robiť. Treba sa s tým len zmieriť....
-Lea.