Dear Diary,...

22.

„Konečnee, po dlhej dobe,“ usmial sa na mňa a ja som sa mu hodila do náruče. Áno, konečne. Zima nám už pomaly klope na dvere, veď začiatok decembra, a my sme si s Luciusom povedali, že by nebolo zlé, keby sme sa zas po týždni, zišli. Len tak, sadnúť si niekam a pokecať.

„Áno, som rada, že nám to vyšlo,“ úsmev som mu opätovala a usadila som ho na posteľ v mojej izbe. Myslela som, že tým sadnúť si niekam myslí niečo ako pizzu alebo aspoň kávu, ale on trval na tom, aby sme ostali u mňa. Celkovo dnes pôsobil akosi inak. Mala som dokonca pocit, že bol nervózny. Žeby zo mňa? Nie, to nie je možné. Sme ako súrodenci.

„Hej,“ odpovedal a nervózne si poťahoval šnúrkou na mikine.

„Lucius, si v pohode?“ ruku som mu položila na plece a ustarostene som sa mu pozrela do tých jeho úžasných zelených očí. Teraz si uvedomujem, že on je jediný chalan, ktorého mám úprimne rada. Jasona ani nie. Jeho mám len rada. Lucius je niečo ako môj brat. Najlepší priateľ, jednoducho.
Zavrel ich. Čo som to videla?! Slza!?
„Lucius, čo sa stalo?“ fajn, teraz som sa začala báť aj ja. Niečo s Lucy? Rodina?

„My...No, naši...“ vzdychol. Videla som to na ňom, hľadal slová. „Sťahujeme sa. Do Francúzska,“ dopovedal a ja som si musela sadnúť. Zavrela som oči. Začali ma štípať. Od sĺz. Otvorila som ich.

„Lucius, veď si dospelý!“ namietala som.

„Ja viem, ale naši ma tam chcú a mne ponúkli prácu v nemocnici za celkom dobrý plat...“ snažil sa o prirodzený tón hlasu, ale nedarilo sa mu to. Ja by som na jeho mieste tiež išla, ale keď... Je to dosť ďaleko. Tak, zoberte si Washington a Francúzsko. Trochu diaľka.

Nezmohla som sa na slovo. Rozplakala som sa. Môj žiaľ sa momentálne nedal vyjadriť slovami. Bolo to ďaleko... Veľmi. Pritiahol si ma k sebe pevne ma držal. Bodaj by ma už nikdy nepustil.
Asi po piatich minútach som si uvedomila, že plačom aj tak nevyriešim. Nadýchla som sa a utrela som si slzy.

„Čo na to Lucy?“ spýtala som sa otázku, ktorá bola dosť podstatná, pretože... vzťah.
Záporne pokrútil hlavou. Hlavu som mu zaborila do ramena. „Je mi to tak ľúto,“ šepla som. Chúďatko Lucy. Chudák on.

„Najprv si myslela, že si robím srandu... Keď to pochopila, rozkričala sa. Hovorila, že si neviem vážiť, čo mám a že či chcem naozaj zahodiť toto všetko,“ hovoril stiahnutým hlasom. Nechúďa Lucy! Chúďa on!„A potom ma poslala do kelu, iba trochu škaredším výrazom,“ dodal. Objala som ho ešte pevnejšie.

„Myslíš, že by to bol dobrý vzťah na diaľku?“ spýtala som sa so slzami v očiach.

„Nie. Bolo by to utrpenie pre nás oboch. Chcel som sa s ňou rozísť, ale v dobrom,“ vzdychol. „Ale ona je tá, o ktorú mám menšiu starosť,“ povedal. Narážal na mňa.

„Ja budem v pohode a takisto aj ty. Skype aj všetko máme, a keď nám bude smutno, prídeme sa pozrieť,“ hľadala som optimizmus. Neúspešne.
„Tak to budem doliezať za tebou furt, lebo smutno mi byť neprestane,“ dodala som.

„My dvaja to dáme. Sme na seba odkázaní do konca života. Najlepší priatelia sa nevzdávajú ani keď príde najhoršie,“ on ten optimizmus našiel. Vždy by ho našiel. Usmiala som sa.

„Si píš, že to dáme,“ usmiala som sa. „Budeme si stále písať. A prídeš ma pozrieť každé prázdniny!“

„Samozrejme,“ odpovedal.

„A kedy idete?“

„Pozajtra,“ vzdychol a mne sa, popravde, uľavilo. Čakala som, že odchádza už dnes. Ešte dva dni spolu a potom to končí. Neviem si predstaviť, ako to bez neho vydržím... Znovu sa mi chce plakať.