¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Adley
Sedela som na schodoch, ktoré viedli do budovy školy. Čakala som na svoju kamarátku, s ktorou sa kamarátim snáď od plienok. Znudene som sa pozrela za seba, či ju náhodou nezbadám. Tentokrát meškala dlhšie ako obvykle. S ťažkým povzdychom som sa otočila dopredu a hlavu položila na kolená, ktoré som mala skrčené.
Po niekoľkých minútach mi niekto poklepal po ramene a ja som tak zdvihla hlavu hore. Kvôli ostrému slnku som zle videla postavu, ktorá pri mne stála. Lenže dlhé tmavé vlasy mi napovedali, že ide o moju kamarátku.
,,Terrenc ma zastavil." Vytušila, že chcem od nej vysvetlenie.
Postavila som sa na nohy. A dali sme sa do kroku. Ivory kráčala vedľa mňa a ticho mlčala. Pozerala sa skôr dole než pred seba.
Vedela som, že mysľou je Terrenc Nardini. Neraz sa mi o ňom zdôverila ako sa jej veľmi páči. Párkrát ma donútila, aby sme chodili na jeho školské futbalové zápasy, ktoré som horko ťažko znášala.
,,Dúfam, že ťa tentokrát niekde pozval." Štuchla som do kamarátky, aby som ju odtrhla od myšlienok.
,,Hm?" Zdvihla ku mne pohľad a párkrát zaklipkala očami.
,,No, že či ťa niekde pozval." Jemme som mykla kútikmi, načo sa Ivory zapýrila. V očiach mala tie malé iskričky akoby som niečo úžasné z úst vypustila.
,,Pozval." Zahanbene sklonila hlavu.
,,Tak to je úžasné, Ivory." Samú ma prekvapilo aká som bola z toho rada. Veľmi dobre som vedela ako sa jej Terrenc páčil. Lenže Ivory je na toľko hanblivá, že ho sama neoslovila. Vždy si počkala na tú chvíľu, kedy príde on.
Ja som naopak nebola na vzťahy. Nikto sa mi na toľko nepáčil, že by som s ním rada chodila. Všetci chalani ktorých som poznala sa správali ako nedozretí dospeláci, ktorí stále žili ten bubertálny život. Chcela som niečo viac. Túžila som mať niekoho, kto by ma ohúril.
,,Zajtra ideme spolu von. Vraj je to prekvapenie. Vôbec mi nechce povedať kam." Nervózne si zahrýzla do spodnej pery, ako to dopovedala. Očami behala po mojej tvári a ja som tak mohla vidieť jej krásne zelenomodré oči, ktoré tak žiarili a vynikali. Malá tmavé dlhé vlasy, ktoré sa vlnili. Bola odo mňa o pár centimetrov vyššia ako ja. Mala výrazne boky, ktoré jej zvýraznili štíhli driek.
,,Vyzerá to tak, že vie ako na to." Mykla som plecami akoby to bolo nič. Terrenc sa mi zdal ako jediný normálny chalan z našej školy. A preto som ho Ivory schvaľovala.
,,Trošku mam obavy." Na jej hlase bolo poznať trochu strachu zo zajtrajšieho stretnutia.
,,Z čoho, prosím ťa?" Pretočila som očami. Vždy bola taká opatrná a krehká, aká som ja nebola.
Ivory len mykla plecami.
To už sme dokráčali ku mne domov. Otvorila som vchodové dvere a nahlas pozdravila mojich rodičov.: ,,Ahojte! Som doma!"
Do chodby pribehla moja mama, ktorá mala na tvári šťastný úsmev, hneď ako ma zbadala. Svoje hnedé vlasy s nádychom červenej si zastrčila za ucho. Potom však pozrela na moju kamarátku, ktorú veľmi dobre poznala. Chodievala k nám veľmi často. A tak si na ňu moji rodičia zvykli.
,,Ahojte, dievčatá. Ako bolo v škole?" Ozvala sa moja mama s rovnakým úsmevom akým nás privítala.
,,Tak ako vždy." Zamrmlala som a mykla plecami. Vyzula som si topánky a utekala do otcovej pracovni, aby som ho mohla pozdraviť.
,,Veľmi dobre, pani Jensenová." Začula som Ivory ako za seba odpovedala.
,,Ach, stačí Keilyn. Nie som až taká stará." Pobavene na to moja mama reagovala.
Vedela som, že oslovenie pani nemá rada, pretože si príde dosť stará. A ona sa tak ešte necítila. V tele mala ešte mladého ducha a tak sme spolu vychádzali. Dokonca ma aj vedela pochopiť.
Ďalej som už nepočula o čom sa rozprávali, pretože moje kroky už dávno boli pred pracovňou, ktorá patrila otcovi. Potichu som otvorila dvere a zbadala ho sedieť za stolom. Hneď ako postrehol, že sa dvere myhli, zdvihol pohľad. Jeho modré až sivé očí sa na mňa dívali s veľkou láskou. Ja som mala farbu očí po mame. Zlatistú hnedú.
Na perách vystrúhal úsmev. Pustil myšku, ktorú do teraz držal v ruke a sám sa postavil oproti mne. A ja som vedela, čo mám robiť.
Postavila som sa do pozície boxera a čakala, kým mi dá otec povel.
Zamával rukou, že môžem začať. Rukami som ho začala udierať a otec sa bránil pred mojimi útokmi. Úškrňal sa nado mnou aká som nešikovná a slabá. Potom ma však jeho veľké ruky smachtli a pritiahli na svoju hruď. Silno ma objal a ja som sa takmer smiechom zadusila.
,,Máš ešte čo robiť, Adley." Povedal cez svoj tlmený smiech.
,,Keď vieš aká je mama." Zamrmlala som mu do trička. Hlavu som mala zaborenú do jeho hrude. Milovala som jeho vôňu. Voňal tak sladko a zároveň tak ostro. Človek musel vedieť kedy sa treba správne nadýchnuť a vedieť kedy je už toho priveľa. Pretože vanilka a škorica je silná kombinácia.
Po malej chvíľke som sa odtiahla a zaklonila hlavu dozadu. Otec bol naozaj vysoký a tak mi nič iné neostávalo. Dívala sa mu do očí, ktoré boli plné lásky a oddanosti. A presne takto sa pozeral aj na moju mamu. Obe nás skutočne miloval.
,,Dúfam, že ste pred chvíľou nebojovali." Začula som za sebou mamin podozrievavý hlas.
Otočila som sa k mame a klamlivo záporne krútila hlavou. Na perách som mala hravý úsmech, ktorý ma automatický prezradil.
,,Blaicy," Ťažko zo seba vydýchla. Pohľad zapichla do otcových očí. ,,Čo som ti rozprávala o tých bitkách? Sľúbil si mi niečo."
,,A svoj sľub som neporušil." Pokojným hlasom odvetil. ,,Len som našu princeznú skúšal ako sa vie brániť." To už sa na mňa pozrel a ľavým okom na mňa žmurkol.
Pri otcovi som sa stále cítila ako malé dievčatko, ktoré treba chrániť. Oproti nemu som bola bezradná. Preto som chcela, aby ma naučil sa nejako brániť, najmä keď budem sama a keď ma niekto napadne, aby som vedela, kam mám presne udrieť a ja tak potom môžem utiecť.
,,Ja len dúfam, že zostanete len pri tom." Mrkla po otcovi.
Otec sa len nevinne usmial.
Pri mame som zbadala Ivory, ktorá nás sledovala ako sa rozprávame. Naše pohľady sa stretli a to už pozrela na mňa, že je čas ísť.
,,Mami, tati." Oslovila som rodičov a jednotlivo na nich skákala pohľadom. ,,Pôjdem dnes k Ivory."
