Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Adley
,,Pán Jensen?" Gynekologičkin hlas mi až nahnal zimomriavky.
Otec vstal a pohol sa k ním, čím dal vedieť, že je to on. S napätím som sa postavila vedľa otca a pozerala na gynekologičku, ktorá mala neutrálny výraz tváre.
,,Ako ste si mohli všimnúť nastali isté komplikácie. Vaša žena začala náhle rodiť. Je to veľmi neobvyklé, keďže je len v piatom mesiaci, ale... stalo sa." Spravila veľkú pauzu a znovu ďalej pokračovala. Otec ju ani nestopol, neskákal do reči, pretože chcel vedieť, ako sa má jeho Keilyn. ,,Vaša žena žije, ale..."
,,Ona žije!" Otec si v tej chvíli vydýchol. Dokonca sa mu na tvári objavil šťastný výraz. Obrátil sa ku mne a stiahol do objatia. Zdvihol ma hore a zatočil sa so mnou. Hadlee k nám pribehla a tiež nás po jednom vyobjímala.
,,Ale to nie je všetko." Opäť sa ozvala gynekologička, ale o čosi hlasnejšie. ,,Dieťatko neprežilo. Narodilo sa mŕtve. Ľutujem. Urobili sme všetko čo sa dalo, naozaj..."
,,Urobili?!" Vyletel na ňu otec a potom sa ironický zasmial. V očiach mal ukrutnú bolesť, ktorá vystriedala hnev.
Ja som bola na tom rovnako. Už som si pomalý zvykala, že mama čakala malé bábätko - dievčatko. Že budem mať konečne sestričku, ktorú som nikdy nemala, a ktorú mi nahradila Ivory. Nič z toho však nebude.
,,Blaicy, upokoj sa." Hadlee držala otca za tvár a snažila sa o očný kontakt. Lenže otec bol ako v pomykove. Z bolestí prešiel na hnev. Jeho oči potemneli a ja som vedela, že vo vnútri zúri.
,,Chcem ju hneď teraz vidieť!" Zreval na celú chodbu. Bolo mu jedno, že si robil hanbu.
,,To teraz nepôjde, pán Jensen." S chladnou hlavou sa ozvala gynekologička, ktorá držala v rukách nejaké spisy. ,,Vaša žena rodila cisárskym rezom pod narkózou. Až keď sa zobudí, ju môžete vidieť. Dovidenia." Dopovedala a odišla preč, no potom sa zastavila a otočila k nám. ,,Vaša žena nevie, že prišla o dieťa. Tak s tou témou naozaj opatrne."
Na chodbe zostalo hrobové ticho. Ani ja, ani Hadlee sme nevedeli, čo povedať. Pozerali sme jedna na druhú, ktorá sa odhodlá ako prvá prehovoriť.
,,Dole som videla malú reštauráciu. Môžeme si dať kávu a niečo pod zub, a potom prísť zase hore. Dovtedy sa hádam preberie." Po dlhšej odmlke prehovorila Hadlee, ktorá sa rukou natiahla po bratovi a chytila ho pod pazuchu. Sama ho ťahala k výťahu, keď nič nepovedal.
***
Po tom čo sme boli celkom na prízemí v reštaurácii, sme si kupili aj jedlo. Jediný otec nie. Ten si dal len silnú čiernu kávu. Celý ten čas mal neprítomný pohľad. Hadlee sa ako jediná z nás snažila zapojiť do nejakej nezmyselnej debaty, len aby sa toľko jej brat netrápil. Neúspešne.
