Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Adley
S Ivory sme dokráčali za jej domom na lúku. Tam sme si sadli na malý peň. Okolo nás bola všade príroda a les. Nachádzali sme sa na malom kopci a my sme tak mali výhľad na malé mestečko, ktoré bolo troška ďalej od nás. Príroda okolo nás bola pestrá a farebná. Toto krásne jarné obdobie nám len pripomenulo, že onedlho budeme maturovať a ja by som sa mala začať učiť.
Pozrela som sa na svoju kamarátku, ktorá mala otočenú hlavu smerom na tmavý les.
Na jej tvári som si všimla, že ju hnev stále drží. A ja som netušila, čo by som jej mala povedať. A tak som si ťažko vzdychla.
,,Vôbec to nechápem." Zamrmlala dotknuto. Otočila sa ku mne a jej oči ma takmer hypnotizovali.
Pootvorila som ústa. Bola som pripravená jej povedať, že Braydenovi na nej veľmi záleží. Že určite má toho veľa a nemá čas sa venovať svojej rodine. Jej. Nechcela som, aby sa preto trápila. Bolel ma pohľad na ňu, že tu len sedím a nie som schopná nie čo spraviť, aby sa Ivory usmievala. Lenže ma predbehla.
,,Hnevá ma, že už nemáme to silné puto, čo sme mali. Odkedy odišiel, mi ani raz nezavolal. Sem tam zavolal mojej mame alebo otcovi. Keď som mu spomenula videohovor, odbil ma, že práve teraz ide na tréning. To puto, čo sme mali, zrazu sa pominulo. A ja neviem, kde je Braydon, ktorý tu vždy bol pre mňa. Nedal na mňa dopustiť." Jej hlas sa zlomil. Musel jej veľmi chýbať.
,,Ľudia sa menia, Ivory." Jemne som sa ozvala. Položila som svoju ruku na jej plece a opatrne ju pohladkala.
Spomenula som si na včerajšiu noc, aký bol mierne arogantný, že ma tu stretol. Kto mal vedieť, že príde práve vtedy, keď budem u nich doma.
,,Ľudia sa nemenia len tak." Protirečila mi. ,,Menia ich len okolností a kolektív, v ktorom sa nachádzajú. Potom to aj takto vyzerá. Ich myslenie je úplne odlišné. A presne to postihlo môjho brata. Ktovie na akú partiu narazil, keď si na mňa ledva spomenie."
,,To naozaj neviem." Bradu som si podoprela rukou a uprene sa dívala na ihličnaté stromy, ktoré jemne rozfúkal vietor.
,,Vieš, vždy sa mi o niečom zveril. Vždy. Keď ho niečo trápilo, prišiel za mnou, ľahol si na posteľ a ja som ho hladila po vlasoch, pretože som vedela, že práve toto ho upokojovalo a on sa mi zdôveril, čo ho ťažilo na srdci." Ťažko si vydýchla a ja som vedela, že tak skoro to nepustí z hlavy.
,,Ivory, vždy som vám závidela váš vzťah. Koľko krát som chcela mať súrodenca. A nemám ho." Šepla som k nej.
Spomenula som si na to ako sa moja mama neraz preto uplakala. Kvôli problémom v maternici ma ledva vynosila. Druhé dieťa by bolo obrovské riziko pre ňu a aj pre dieťa. Pamätám si noc, kedy som odbehla na záchod a vtedy som ju začula nariekať, že by chcela druhé dieťa, ale otec ju od toho odhováral. Nechcel o ňu prísť a ja taktiež. Neraz sa kvôli tomu pohádali, pretože mama dostala bláznivý nápad si jedno malé dieťa adoptovať. Otec s tým nesúhlasil, vraj nie je schopný miloval cudzie dieťa, inú krv. Mne sa naopak mamin nápad páčil. Aspoň by som nebola sama. Preto som tak rada chodievala k Stoneovcom. Oni boli dvaja. Občas bol u nich aj Dexter.
