Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Braydon
,,Tak ahojte!" Zakričala Adley.
Pozrela sa na mňa a ja som sa donútil k úsmevu a mykol hlavou na pozdrav, ako to zvyknem robiť svojím kamarátom. Chvíľu čakala akoby chcela, aby som niečo spravil, lenže som bol z jej nahlej reakcií, že musí ísť domov, vykoľajený. Mal som v pláne byť s ňou, pretože som vedel, že budem musieť znova odísť o necelé dva týždne do školy.
Ako odišla a za ňou len buchli dvere, mama sa na mňa pozrela jej pohľadom, ktorý niečo tušil a nedá pokoj, kým si to nepotvrdí. Prižmúrila svoje veľké oči a ticho sa ozvala.: ,,Takže Adley. Nevedela som, že vy dvaja niečo spolu máte."
,,Je to len kamarátka." Zamrmlal som, aj keď môj hlas neznel pevne.
,,Naozaj?" Obočie zdvihla do hora. Neverila mi. Na perách sa jej sformuloval podozrivý úsmev. ,,Pretože kým som vošla, to nevyzeralo ako kamarátstvo." Zamyslene skonštatovala.
Kurva. V duchu som zanadával, pretože som mamu poznal veľmi dobre. Nezdá sa len tak ľahko. Bude rýpať dovtedy, kým sa nepriznám.
Mama sa len provokačne usmiala a pohla sa ku kuchynskej linke, odkiaľ zo skrinky vytiahla svoju šálku na kávu. Zo šuplíka vytiahla lyžičku a nabrala si ňou kávu. Dve lyžičky. Postavila kanvicu a naspäť sa otočila ku mne.
,,Adley je veľmi milé a skvelé dievča. Mám ju naozaj rada. Veľmi rada. Dokonca som šťastná, keď ju tu stále vidím pobehovať aj po toľkých rokov odkedy sa kamarátite. Ani by som sa nečudovala, ak by tebe alebo Dexterovi padla do oka. Je to krásne mladé dievča, ktoré vyrástlo do krásy." Znovu sa do mňa ozvala.
Sedel som na vysokej barovej stoličke pri pulte, na ktorom sme mali vystavení kalendár a hrnček s perami. Rukou som sa opieral o mramor, ktorý príjemné chladil. Mamu som stále nespúšťal z očí.
Keď som mlčal, mama pokračovala v rozprávaní.
,,Ak jej ublížiš, vieš, že ťa ujo Blaicy nájde. Ver mi, nedopadne to dobre. A ja mu v tom nezabránim, pretože Adley som si na toľko obľúbila, že budem držať s ním. Takže, Braydon, rozmýšľaj. Lebo ak to nemyslíš vážne a jej len motáš hlavu, tak to nerob." To už karhavým hlasom povedala. Kanvica zovrela a ona sa k nej otočila. Chytila kanvicu za uško a zaliala si kávu, ktorá začala rozvoniavať po celej kuchyni. Zbožňoval som vôňu kávy, no nikdy som ju nepil.
Raz si Ivory urobila podobnú kávu tej maminej. Len si tam dala aj lyžičku cukru. Dala mi ju ochutnať, keď som na ňu veľmi naliehal. A ja som bol prekvapený a zároveň sklamaný. Káva chutila úplne inak ako voňala.
,,Nemotám jej hlavu." Rázne som odvetil. Zdvihol som svoj zadok a pohol sa do kroku.
Veľmi dobre som si uvedomoval, čo je zač jej otec. Blaicy Jensen, ktorý sa ľahko nahnevá a ktorý sa aktívne venuje boxu. Adley túto jeho výbušnú a najmä prchkú povahu zdedila po ňom. Dokonca sa mi dostalo do uší, že aj ona navštevuje box.
,,Tak jej nezlom srdce!" Zakričala na mňa z kuchyne, keď už som bol dávno na chodbe.
Ani nezlomím, v duchu som si povedal. Na to ju mám až príliš rád, aby som jej takto hnusne ublížil. A teraz keď ma už konečne neignoruje a neberie ako len svojho kamaráta, som bol šťastnejší ako inokedy predtým.
Odišiel som do Ivorinej izby a uvidel ako sestra leží na svojej posteli. Na čele mala prevesenú mokrú látkovú vreckovku, ktorá jej zakrývala aj viečka. Ticho a nahlas vydýchovala a vzdychovala vzduch a ja som si myslel, že spí.
,,Doniesla si mi tú tabletku?" Ozvala sa hneď ako podlaha pod mojimi krokmi zavŕzgala.
,,To som ja. Braydon. Ay musela odísť domov." Nahlas som sa ozval. Kráčal som k nej a sadol si na posteľ.
Ivory si stiahla látkovú vreckovku z čela a párkrát zaklipala očami, než sa pozrela na mňa.
,,Ach, to je ale škoda. Myslela som si, že tu zostane. Je mi fakt zlé a... ach..." to už sa chytila za hlavu a sykla od bolestí.
,,Ja som ti to vravel, sestrička. Mala si piť s mierou, keď nevieš piť." Rukou som sa natiahol k nej a jemne pobúchal po hlave. Na perách som mal úškrn, ktorý ju len vyprovokoval.
,,Neprovokuj ma. Dosť mi je na hovno a ešte aj ty..." Zavrčala na mňa.
,,Dobré, dobré." Zasmial som sa. Zdvihol som sa z postele a kráčal k dverám.
,,Braydon?" Náhle ma oslovila, keď som už stál pri dverách a chcel odísť z izby, aby si troška oddýchla a hlavne vychladla.
Otočil som sa k nej a sledoval jej zmätenú tvár ako sa pozerala na neurčitý bod na stene kde mala nad stolom zavesenú nástenku s fotografiami z nášho detstva, na ktorých bola aj Adley. Ivory si vždy rada zdobila svoju izbu spomienkami, aby si tak pripomenula tie krásne časy, ktoré jej tak prírastli k srdcu.
,,Ja len... Adley tu spala? Pretože si včerajšok matne pamätám a neviem..."
,,Čo si všetko pamätáš?" Skočil som jej do reči a skúmal jej tvár.
,,Vlastné..." Nahlas rozmýšľala, no potom sa zúfalo zasmiala. ,,Sama neviem. Vypila som toho veľa, že ani neviem, čo sa včera udialo. No určite si pamätám tu hádku s jej rodičmi. Bolo to..." Ďalej rozmýšľala, aby našla tie správne slová.
,,Nerozvážne." Doplnil som ju.
"To som nemala na jazyku." Znova rozmýšľala. Dokonca si položila prst na bradu, aby jej to lepšie myslelo. ,,Vlastne to je jedno. Ja len dúfam, že to bude v poriadku. Pretože neráda vidím, keď je Ay nešťastná."
