Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Dexter
Auto som zaparkoval pred obrovský dom Stoneovcov. Bol to rodinný dom pripomínajúci skôr vilu. Rovnako mali obrovskú záhradu plnú pestrých kvetov a malého jazierka, v ktorom bol mlyn z kameňa. Tak isto tu bolo pár vytesaných sôch anjelov alebo morských pannien.
Vystúpil som z auta, veľkým treskom som zatvoril dvere a zamkol auto. Rýchlym tempom som vkročil do domu. Nepotreboval som ani zazvoniť. Na to ma poznali až veľmi dobre. Bol som tu vždy vítaní.
,,Ahoj, Dexter." Začul som svoju tetu Amínu, ktorá si ma prekvapene obzerala na prahu kuchyni. V ruke držala varešku, ktorá bola od omáčky. Pohľadom spočinula na moje zaťaté ruky, ktoré som ihneď schoval za chrbát.
,,Stalo sa niečo?" Opýtala sa ma s malou obavou a pritom si ruky založila v bok.
,,Nie, idem vlastne za Braydenom." Snažil som sa znieť pokojne aj keď to vo mne vrelo.
,,Myslím, že je vo svojej izbe." Pozrela hore na schody, ktoré viedli do ich izieb.
Prikývol som a začal kráčať po schodoch. Snažil som sa popritom dýchať uvoľnené, aby som nevybuchol.
,,Naozaj sa nič nedeje?" Znova sa ozvala, len tentokrát o čosi hlasnejšie.
,,Nie!" Skríkol som, aby ma počula, keďže som stúpil na pevnú podlahu, ktorú pokrýval tmavo hnedý koberec. Postavil som sa pred dvere a zaklopal na ne.
Z druhej strany sa ozval jeho hlas, že môžem vojsť dnu. Dvere som otvoril a našiel ho pri svojej skrinke, kde mal papierové autá, ktoré sme ako malé deti radi zbierali a skladali. Braydon sa však pozeral na niečo iné. Na malú kresbu, ktorá bola za tými papierovými autami.
Spravil som pár krokov k nemu a uvidel Adleyinu kresbu. Postavičky na nej boli smiešne deformované. Spôsobom akým to nakreslila ma nútil sa nad tým pousmiať. Vedel som, že to ona nakreslila. Ani som nemusel zbadať kostrbatý podpis, z ktorého sa ledva dalo prečítať, že je to jej.
Spomenul som si ako som ju raz našiel. Bola v Ivorinej izbe, kde sedela za stolom a kreslila práve tento obrázok.
***
Vtrhol som do izby a zbadal sedieť malé blonďavé dievča. Nebola to moja sesternica. To by som hneď spoznal. Všimol som si ako mala hlavu naklonenú do strany. Pár kučier jej padalo dopredu na jej oči, čo jej zrejme nevadilo. Plne sa venovala svojej malej kresbe. V ruke držala ceruzu, ktorou si kreslila po papieri.
Spozornela hneď ako začula dvere, ktoré som otvoril. Jej karamelové oči boli prekvapené, že ma tu vidí.
,,Čo to kreslíš?" Spravil som pár krokov k nej a hlavou sa natiahol, aby som aj to málo videl, čo celou rukou zakrývala. No i tak moje oči zbadali na tom papieri štyri postavy.
