Zlý objekt

37.

Ivory

Holden mi pomohol dopraviť opitého Dextera až k nemu domov. Držal ho s jednej strany, zatiaľ čo ja som ho držala z tej druhej strany. Po celý ten čas môj bratranec Dex rozprával stále tie isté nezmysly, ktorým som nerozumela. Alebo som len nechcela im nechcela rozumieť?

Pomaličky sme s ním kráčali do jeho izby a uložili do postele. Začala som mu pohotovo vyzúvať topánky, zatiaľ čo mu Holden vyzliekal bundu. Nechali sme ho vo veciach a prikryli perinou. Ja som si s veľkým výdychom sadla na kraj postele a hlavu si podoprela rukou.

Cítila som Holdenovu blízkosť. Zdvihla som hlavu hore a aj v tme som mohla zbadať jeho sivé oči, ktoré akoby svietili a ja som mala pocit, že sa dívam na mesiac.

Ivory, zabudni. Si v Dexovej izbe. Nechceš, aby sa navzájom pobili. Samu seba som sa snažila upozorniť, aby som nepodľahla šarmu, ktorý z neho sršal. Bol tak vysoký, veľký a mal široké ramená. Bol o štyri roky starší, čo nebolo zas tak veľa. Ale...

Potriasla som hlavou, aby som sa zbavila myšlienok na NEHO.

Holden si ku mne prisadol dosť blízko na to, aby sa naše ramena dotýkali. Pootvoril ústa a ja som v tom momente nehybne tŕpla v kŕči. Jeho dych ma pošteklil pri krku. Bol bližšie ako som myslela.

Bože, čo to so mnou robí? Prečo tak kvôli nemu musím vyvádzať. Je to Holden Blacburn najlepší kamarát tvojho bratranca, s ktorým nemôžeš byť, inak mu Dexter zmaľuje ksicht. Moje myšlienky boli ako hurikán. Navzájom sa prekrikovali a upozorňovali, že mu nemôžem podľahnúť. Nesmiem. Vedela som, že mali spolu dohodu, ktorú Holden nemohol porušiť.

,,Kedy sa porozprávaš s Adley?" Ticho sa ozval a ja som musela až vypúliť očí.

Tak ON stojí na jej strane?! Neverila som vlastným ušiam. Myslela som, že ho zaujímam ja a nie Adley. Občas som na ňu žiarila, pretože za ňou sa každý chalan otáčal. Bola naozaj krásna a ja som si niekedy vedľa nej pripadala ako sivá myška, o ktorú nikto nezakopne. Dokonca aj môj podarený braček sa musel do nej zamilovať.

,,Vidím ako sa obe trápite. Bol by som naozaj rád, ak by ste sa porozprávali. Pretože láska je naozaj silná. A sám viem, ako ti na nej záleží aj keď sa na ňu teraz hneváš." Rozprával ďalej.

,,Nemám sa s ňou o čom baviť. Sklamala ma." Zavrčala som na neho. Vstala som a kráčala k dverám. Počula som ako ma nasledoval.

Spoločne sme vyšli z izby a nechali Dextera v pokoji sa vyspať. Vedela som, že na ďalšie ráno si nebude na nič pamätať. Vypil toho až priveľa.

,,V čom? V čom ťa sklamala, Ivory?" Nahlas sa ma spýtal. Rukou ma chytil za lakeť, ktorý mi dneska ráno drvil Terrenc a tak som skrivila tvár do čudnej grimasy. Bolelo to.

,,Zaplietla sa s mojím bratom. Nemala to robiť, tým ma len zradila." Piskľavým hlasom som cekla a pri tom sa snažila nemyslieť na tú bolesť, čo mi spôsobuje jeho zovretie.

,,Určite to nespravila naschvál. Ako poznám Braydona, ten si vždy všetko privlastní. Akoby si ho nepoznala. Všetko musel mať, čo sa mu páčilo. Už keď sme boli ako deti, to zvykol robiť." Rozprával pokojným hlasom, čo ma donútilo sa zamyslieť.

Mal pravdu. Braydon bol vždy taký. Vždy keď niečo zbadal, čo mu padlo do oka, to musel mať. Keď bol ešte malý chlapec, chcel hrať na klavíri. Rodičia mu kúpili zo začiatku keybord s tým, že po roku hrania mu kúpia nový klavír. Ale po mesiaci ho to prešlo. Klavír vystriedala gitara. Ani tá nevydržala dlho. Po nej sa rozhodol hrať basketbal. Lenže ten zas vystriedal hokej, neskôr futbal, ktorý mu najdlhšie vydržal. Držal ho Dexter, ktorý v tom čase hral za naše mesto. Po troch rokov hrania futbalu prešiel na grafiku. Z ničoho nič začal navštevovať otca vo firme a snažil sa naučiť jednotlivé programy. Dokonca som ho párkrát videla ako sa snažil niečo nakresliť. A rovnako to bolo aj s jeho hračkami. Nikdy nedokázal byť verní jednej činnosti alebo veci.

,,Viem." Zamrmlala som. Nerada som priznala, že mal pravdu.

,,No vidíš." Melodických hlasom odpovedal. Prestal mi zvierať ruku, ktorú som už pomalý necítila. ,,Tak poďme." Náhle zavelil a rukou ukázal k dverám, aby sme sa opäť pohli.

Vyšli sme z domu a ďalej kráčali tmavou ulicou. Nočné lampy nám svietili na cestu, aby sme sa nestratili. Jemný zimný vanok nás poháňal dopredu. Cítila som ako mi začína byť zima aj cez teplý kabátik, ktorý som mala na sebe. Ruky som si schovala do vreciek a dívala sa pred seba. Sem tam som pozrela na neho. Bol naozaj krásny.

Holden môj pohľad cítil. Pozrel na mňa a zdvihol jeden kútik do hora, čím odhalil jednu malú jamku v líci. V tej chvíli som mala pocit, že sa roztopím.

Už viac mi nebola zima, pretože stačil jeden krátky úsmev a ten ma okamžite zohrial.

,,Napadla ma jedná taká vec." Ticho sa mi prihovoril. Očami mi behal po tvári a jemne sa usmial, keď zbadal, že si ho nedôverčivo pozerám.

,,Aká?" Spýtala som sa ho, keď stále nič nehovoril.

,,Chcem ťa pozvať von. Bol by som rád, ak by si súhlasila." Znova sa usmial, čím odhalil malé jamky v líciach.

Doparoma. Holden ma úplne odzbrojil. Nedokázala som mu povedať nie. Aj keď som mala na pamäti Dextera ako mu škaredo zmaľuje jeho krásnu tvár.

Prikývla som.

To už odhalil biely rád zubov.

***

Blackburn ma odprevadil až domov. Zastal pred veľkým vchodom a ja som sa k nemu otočila. Spravila som pár krokov a objala ho. Nadýchla som sa jeho sviežej vône po peperminte.

,,Ďakujem." Ticho som mu zašepkala do ucha, tak aby ma dobre počul.

,,Za čo?" Chytil ma za ramená a vytrhol z objatia. Sivými očami sa zapichol do tých mojich.

,,Že si mi pomohol s Dexterom. Nezvládla by som to." Odpovedala som. Bola to naozaj pravda. Bol na mňa až príliš ťažký, aby som ho sama odtiahla až domov a hore schodmi do jeho izby.

,,V pohode." Teatrálne zamumlal.

Ešte chvíľu sme tam stáli oproti sebe a dívali sa tomu druhému do očí. Holden ma nevedomky držal za obe ruky, ani som si to neuvedomila, pokiaľ ma nepustil a nezamrmlal tiché ahoj. Potom už len odišiel.

Otočila som sa k dverám a vošla dnu. Na chodbe som stretla Braydona, ktorý sa usmieval od ucha k uchu. Mal ten typický zamilovaný úsmev. Otázkou bolo, dokedy mu to vydrží? V tej chvíli mi bolo Adley ľúto.

,,Nevedel som, že ty a Hodlen..."

,,Ani nepokračuj." Stopla som ho skôr akoby povedal niečo, čo som práve teraz nechcela počuť. Obišla som jeho postavu a zatvorila sa do svojej izby, kde som si ľahla na posteľ.

❤❤❤
V prvom rade sa Vám chcem poďakovať za Vašu úžasnú podporu, ktorá ma tak posúva a vždy nakopne byť tu pre Vás a písať. Aj keď mávam dni, kedy by som najradšej prestala. Ale keď si prečítam Vaše komentáre, tak sa premôžem.
Myslím, že je to v poriadku mať také dni, kde sa Vám totálne nechce nič robiť. Každý ich máme. Dôležité je niečo mať, čo vás donúti to nevzdať. A tým ste VY. Držíte ma, aby som pokračovala ďalej. Ďakujem Vám!

PS: Dneska bude ďalšia kapitola a to z pohľadu Adley.
❤❤❤