Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Adley
Ivory ma sprevádzala až domov, kde sa so mnou pred domom rozlúčila, s tým že sa ponáhľa do knižnice vrátiť pár kníh, ktoré si požičala pred necelým mesiacom. Prikývla som a objala ju. Na rozlúčku mi zamávala a kráčala iným smerom ako ja. Po celý ten čas, čo sme kráčali, sme sa rozprávali o Holdenovi Blackburnovi. Radila som jej, aby sa nebála Dexa, pretože Holden je rovnako veľký a silný ako jej bratranec. Sú to najlepší kamaráti a určite sa nebudú biť za takú hlúposť.
Vošla som do domu, kde som si s veľkým výdychom zložila ruksak z pliec. Sadla som si na malý botník a išla si vyzuť botasky.
Vo dverách sa objavil môj ocko, ktorý mal dobrú náladu.
,,Ani sa nevyzúzaj." Rozkázal mi a ja som na neho s veľkými očami pozerala. Všimla som si, že v ruke držal svoju tašku, ktorú si zvykol nosiť, keď ide na box.
Pomyslenie, že idem s otcom na box, sa mi zdvihli kútiky úsmevu do hora.
,,Ideme na box?" Moje oči sa rozžiarili ako dve svetielká.
Otec prikývol.
,,Super!" Zvýskla som od radostí. ,,Idem si len po svoje veci." Mrkla som na neho a už vstala pripravená ísť do svojej izby.
,,Zobral som aj tvoje." Zdvihol ruku, v ktorej držal tašku a potom mykol hlavou, že môžeme ísť.
Obaja sme vyšli z domu a nastúpili do červeného auta Nissan. Otec naštartoval auto a ja som zapla rádio. Takto s dobrou náladou som otca už dlho nevidela odkedy do mesta zavítal Braydon. Chápala som, že má toho v práci veľa a tak je len pod nepríjemným tlakom svojho šéfa. Dokonca ani ja som mu to neuľahčila, keď som si stála za tým, že budem v Energi pracovať. A teraz som mala chuť s tým skončiť. Vedela som, že s Jocelyn nebudem vychádzať, pokiaľ ma bude vnímať ako svojho nepriateľa. Ale ani som sa nechcela tak rýchlo vzdať.
Otec zaparkoval pred budovou a spoločne sme tak vošli dnu. Každý do svojej šatní určenej pre ženy a mužov.
Pripravená v mojom klasickom odeve, ktoré zahrňalo dlhé úzke tepláky a voľné tričko s krátkymi rukávmi, som stála v telocvični a dívala sa na otca, ktorý postával pri boxovacom vreci a pohľadom uprením na mňa.
Dneska sme tu boli sami.
Rozbehla som sa k otcovi a ten s malým úsmevom ma vyzval, aby som začala ako prvá.
,,No ukáž sa, či aj niečo z teba bude." S hraným úsmevom na perách si do mňa podrípol.
,,Že práve TY o mne pochybuješ." Žmurkla som na neho a prešla na žinenku. Nohy som dala mierne od seba a správne sa narovnala. Spomenula som si na dedkove slová, že ak chcem lepšie udrieť, musím dať pravú nohu mierne dopredu, ak som pravačka.
