Zlý objekt

10.

Adley

Dexter zastavil pred mojím domom. Bol to malý rodinný dom v merunkovej farby s veľkou záhradou, ktorá bola oplotená dreveným plotom, čím chránila súkromie. Ten dom kúpil otec, aby sme tak mohli bývať sami.

Vymenili sme si pohľady, kým som sa nedotkla kľučky a neotvorila auto. ,,Ďakujem... za odvoz." Zamrmlala som a snažila sa rýchle vystúpiť z auta.

,,Adley, počkaj!" Natiahol ruku k tej mojej, ale nedotokol sa ma. Zastavil ju ako náhle som sa k nemu otočila.

,,Takto sama nemôžeš ísť." Zamrmlal s ťažkým výdychom.

,,Som v poriadku." Jemne som zdvihla kútiky do hora, že mi naozaj nič nie je. Bolesť hlavy som potláčala.

,,Aspoň ti pomôžem sa dostať domov." Nedal sa odbiť a tak som prikývla.

Obaja sme vystúpili z auta. Dexter sa rýchlo rozbehol ku mne, aby ma mohol podoprieť. Znova sme boli v tesnej blízkosti a ja som zatínala sánkou, aby som nepodľahla sladkému pokušeniu. Jeho korenistá vôňa bola pre mňa ako magnet.

Dvere od môjho domu sa otvorili a ja som v nich zbadala svoju mamu, ktorá zhíkla ako ma zbadala.

,,Adley!" Zvrieskla zo strachom o mňa a rozbehla sa ku mne. Chytila ma za hlavu a očami splašene behala po mojej tvári. Pohľadom zastavila pri mojom zranenom čele.

,,Čo to máš na hlave? A... a prečo si bosa?" Ako si ma prezerala, všimla si moje nohy bez topánok. Jej tvár bola vydesená.

,,Spadla som, vlastne... zrazila som sa s motorkou." Pretočila som očami. Dvakrát sa mi to rozhodne nechcelo rozprávať. Túžila som byť len vo svojej izbe a chvíľu byť sama.

,,S motorkou? Pane bože." Chytila sa za hlavu ako by toto bol len zlý sen. Mama sa o mňa niekedy prehnané bála a ja som jej to nezazlievala. Bola som jej jediné dieťa, ktoré sa jej podarilo narodiť.

,,Poď. Musíš si ísť ľahnúť. Nie je ti zlé? Netočí sa ti hlava?" Mama sa postavila vedľa mňa a schmatla ma za pozuchu. Ťahala ma k domu.

Všetci traja sme kráčali až dnu. Pomalým tempom sme došli až do obývačky, kde na koženom gauči sedel nič netušiaci otec. Obývačku sme malý veľmi obyčajne zariadenú. Plazmový televízor vysel na kamennej stene. Ostatné steny boli namaľované v kavovej farbe, ktorá ladila s gaučom. Uprostred obývačky sme mali malý drevený stolík, na ktorom bolo pár časopisov, diaľkový ovládač a misa s ovocím. V rohu sme mali skriňu výhradne na knihy, ktoré boli rôzneho žánru. Vedľa nej stála vitrína s alkoholom a pár sošiek.

Položili ma na gauč, aby som ležala.

Otec si nás všimol a hneď vstal. Podišiel ku mne. Keď objavil moju ranu, jeho tvár bola vydesená a zároveň nahnevaná.

,,Ako sa ti to stalo?" Jeho pohľad sa do mňa zapichol. Chcel vedieť pravdu.

Ja som si zahryzla do pier. Priznať sa otcovi, že som sa zrazila s motorkou, bolo oveľa ťažšie ako som si to myslela. Za ním som zbadala stáť mamu a Dextera, ktorí ma celý ten čas nespustili z očí.

,,Pôjdem po tvoje korčule." Nahlas sa ozval Dexter, ktorý sa poškrabal na hlave. Vytušil, že začína byť napätá situácia.

Moja mama len prikývla, načo rýchle odišiel po ne.

,,Vraj sa zrazila s motorkou." Odpovedala za mňa mama s trasľavým hlasom.

Otec stále čakal.

,,Áno, ale bolo to úplne inak, ako si myslíte." Ozvala som sa hneď, ako si z toho vyvodia zlé informácie.

,,Počúvam." Chladne odvetil.

Začala som rozprávať ako som Braydena nezbadala a omylom do neho narazila. Dokonca som im povedala, že on si tú svoju motorku len tlačil, čo bolo len dobre. Inak by som bola v horšom stave v akom som teraz. Pri mojom rozprávaní mamina tvár nabrala až bielu farbu.

,,Odteraz budeš nosiť prilbu." Nariadil mi otec a mama len prikývovala. Dokonca sa jej farba vrátila naspäť.

,,Nevedela som, že prišiel Braydon. To by mi Lorraine povedala." Zamyslela sa moja mama, ktorá bola najlepšia kamarátka Dexterovej mami, Lorraine Thornovej.

,,Len páru dni dozadu prišiel. Nie je tu dlho." S nezáujmom som odvetila.

Mama otvorila ústa, že ešte čosi povie, lenže to už do domu vkročil Dexter, ktorý mi doniesol kolieskové korčule. Položil mi ich do chodby a ani sa neprišiel za mnou rozlúčiť.

,,Dexter, nechceš zostať na večeru?" Moja mama ho stopla skôr ako stihol odísť.

,,Prepáčte, ale už musím ísť." Pozeral na moju mamu ako to rozprával pokojným chrapľavým hlasom. Potom svoj tmavý pohľad presmeroval na mňa. A ja som pocítila čosi zvláštne. Jeho pohľad bol intenzívny.

,,Tak teda dobre. Pozdrav odo mňa tvoju mamku." Príjemným tónom moja mama odvetila. Dexter prikývol a odišiel preč.

Mama sa otočila ku mne a ťažko si povzdychla, keď pohľadom zavadila o moje čelo. ,,Ach, pôjdem ti to ošetriť."

Otec si za ten čas stihol sadnúť na gauč, kde si prepínal kanály a popri tom nezabudol pod noson frflať, že zas nič nejde.

,,Bol by som rád, ak by si prestala k Ivory tak často chodiť." Z ničoho nič sa ozval. Pritom sa díval na telku, akoby to ani mne nerozprával. Vedela som, že to bolo smerované mne, pretože mama išla po lekárničku.

,,A to už prečo?" Neverila som vlastným ušiam. Pomaličky som si sadla, aby som mu videla do tváre.

,,Pretože som sa takto rozhodol." Podráždene odvetil.

,,Je to kvôli Braydonovi?"

Chvíľku mlčal akoby zvažoval, čo má mi povedať.

,,Môžeš k nej chodiť ale už nie spať." Jeho hlas bol veľmi prísny. Dokonca sa pozrel na mňa, aby sa uistil, že to beriem na vedomie.

,,Ivory je mi ako sestra. Do teraz si s tým nemal problém!" Zvýšila som na neho hlas.

,,Čo sa to tu deje?" Do obývačky vkročila mama, ktorá mala v ruke lekárničku. Pohľadom skákala raz na mňa a raz na otca.

Obaja sme mlčali. Otec zatínal sánkou, aby sa držal. Mal veľmi výbušnú povahu, ktorú som zdedila po ňom. Ja som mala na hrudi založené ruky a otca som prepaľovala pohľadom. Toto mi nemôže spraviť. Nemôže mi zakázať chodiť k Ivory.

Nikto z nás nič nepovedal a tak mama usúdila, že sa nebude pýtať. Poznala nás veľmi dobre. Vedela, že nás od hádky je veľmi ťažko odtrhnúť. A tak s malým povzdychnutím si sadla ku mne a otvorila lekárničku.