Zlý objekt

35.

Adley

Hneď ako sa skončil koncert, Braydon ma presviedčal, aby som zostala spať s ním v chatke. Lenže ja som nechcela dohodu, ktorú som mala s mamou, porušiť. Sľúbila som jej, že o polnoci budem doma.

,,Sľub je sľub." Mykla som plecami a pery zvlnila do pomlčky. Stála som si za svojím. Ani jeho zelenohnedé oči ma nepresvedčili o opaku.

,,No ako myslíš, fúria." Porazene vydýchol. Aj napriek tomu ho dobrá nálada neopúšťala. ,,Máš odvoz?"

,,Mala som ísť taxíkom... s Ivory." Ticho som doplnila. ,,Lenže teraz..."

,,Som tu autom. Thyron bol taký láskavý a vo svojej veľkej dodávke mi priniesol krásku." Jemne sa na mňa usmial a žmurkol na mňa.

Jeho kráska bola terénna motorka cross, vďaka ktorej vyhral závody. Možno by ich ani nevyhral, ak by sa Dexter nezranil. Myšlienku na neho som hneď zatiahla do úzadia. Teraz tu bol Braydon, ktorý sa na mňa nevykašlal a ktorý pri mne stál.

,,A ako víťaz, ktorý pred tebou stojí, nedostal zaslúženú odmenu, ktorá mu právom náleží." Zatváril sa až priveľmi seriózne. Dokonca sa snažil nezasmiať pri tak vážnom tóne, ako to vyslovil. Len kútiky pier ho prezradili, že si zo mňa strieľal.

Ruku som položila na ústa a tlmila svoj smiech, ktorý sa dral von. Nakoniec som sa pridusene zasmiala a Braydon po mne hodil vážnym očkom, čo ma ešte väčšmi rozosmialo.

Hlavu hrdo vztýčil do hora akoby bol veľmi vzácna osoba, ktorá si zaslúži istý rešpekt a obdiv. Stále čakal na svoju odmenu. Dokonca aj zastal, aby ma tým donútil konať.

Priblbo som sa na neho pozerala a v duchu uvažovala akú odmenu ma na myslí. Spomenula som si ako ma prekvapil pri stánku s trblietkami odkiaľ som vyšla. Za to že som uhádla, kto mi zakrýval rukami očí, som dostala bozk ako sladkú odmetu.

Nahla som sa k nemu a pomaličky svoje pery položila na tie jeho. Jednou rukou som mu chytila tvár, zatiaľ čo druhou som zaborila prsty do jeho šiji. Rukami som si ho k sebe tlačila a bozk prehlbila na vášnivý. Braydon sa chopil príležitosti a začal sa jazykom dobíjať dnu. Podľahla som mu okamžite. V bruchu som cítila to známe brnenie, ktorý spôsobovalo jeho intenzívne bozkávanie plné vášne a túžby. Tiež si ma rukami k sebe tískal. Dokonca jednu ruku mal položenú na mojom zadku a jemne ho stlačil, čím som sa tlačila panvou k tej jeho. Mohla som cítiť ako je vták stál a bol riadne pevný.

Ako prvá som sa odtiahla, pretože som nechcela, aby to zašlo priďaleko. Ľahko by som povolila, ak by sa ma pokúšal opäť presvedčiť, aby som zostala. Ale držal ma sľub.

,,Už musíme ísť." Ťažko som mi rozprávalo, keďže som stále lapala po dychu. Ani neviem ako dlho trval bozk, ale bol najdlhší v mojom živote. Srdce mi stále búšilo a nevedelo sa zastaviť, a nabrať správne tempo. V duchu som si hovorila wau, to bolo niečo. Braydon sa mi úplne dostal pod kožu.

Prikývol neschopný slova. Chytil ma za ruku a viedol k autu.

***

Auto zastalo pred môj dom. Sedela som opretá o sedadlo s rukami položenými na stehnách. Hlavu som vytočila k Braydonovi, ktorý si ma obzeral. Očami behal po mojej tvári a zastal vtedy, keď pootvoril ústa.

,,Dnešok bol naozaj úžasný. Viem, že si sa nebavila rovnako ako ja. Istá časť mňa má mrzela, že sa Ivory takto správala. Raní ma vidieť ťa sklesnutú. Nezabúdaj, že som tu vždy pre teba. Spravím hocičo, aby si sa netrápila a usmievala, pretože rovnako ako teba, milujem aj tvoj úsmev." Jeho hlas bol ako pohladenie na moju dušu.

Bola som mu tak vďačná, že mi takto pomáha, ale vedela som, že to s Ivory musím vyriešiť sama.

,,Viem to, Braye." Oslovila som ho detskou prezývkou pri ktorej som sa jemne usmiala. ,,Ale ako som povedala. Toto musím vyriešiť sama, pretože až tak budem pokojná."

Braydon sa usmial. Vždy som bola tvrdohlavá.

Dlho sme sa na seba pozerali a užívali si to ticho, ktoré nastalo. Braydon si ma obzeral ako na niečo neskutočne úžasné a nádherné. Jeho oči boli úchvatené, čo mal pred sebou. U mňa to tiež nebolo inak. Jeho výrazne črty, ktoré nočný mesiac osvetľoval jeho tvár mu zvýraznilo lícne kosti, ktoré nemal až tak výrazne ako Dexter. Dokonca aj plné pery sa zdali byť plnšie. Bol tak nádherný až dokonalý.

Potom sa ku mne pomaličky natiahol a dal mi krátku pusu na pery.

,,Ľúbim ťa." Ticho šepol pri mojom uchu a moje telo sa zachvelo. Odtiahol sa a znovu sa ozval. ,,Poď, odprevadím ťa."

Nič som mu na to nepovedala a len som vystúpila z auta. Braydon ma nasledoval. Pobehol ku mne a zovrel mi ruku.

Sklonila som hlavu a pozrela na naše spojené ruky. Jemne som ich zdvihla hore, aby som mala na nich lepší výhľad.

,,Vždy som čakala, kedy príde táto chvíľka. Snila som o chalanovi, ktorý ma bude ľúbiť a pri ktorom sa budem cítiť tak ako teraz." Začala som rozprávať, ked sme kráčali po uzkom chodníku k môjmu domu.

,,Ako sa cítiš?" Zaujímal sa. Pozrel na mňa a ja zas na neho.

,,Ako zamilovaný človek. Viem, že ťa ľúbim. A to veľmi. Dokonca sa bojím, kedy bude ten deň, keď musíš odísť. Viem, že budeš musieť. Musíš chodiť do školy. A ja to chápem. Len... len neviem ako snesiem tie prázdne dni bez teba." Veľmi dobre som si to uvedomovala. Braydon bol ubytovaný na internáte a chodil domov len raz za čas. Dokonca aj teraz som bola z jeho príchodu prekvapená. Nik nevedel, že má prísť. Prišiel v noci, keď som na neho ako prvá narazila oblečená v jeho tričku. Na to si veľmi dobre pamätám.

,,Niečo vymyslíme, dobre?" Chytil ma za rameno, čím ma znovu donútil sa na neho pozrieť.

Mlčky som prikývla. Verila som mu, že príde na niečo, aby sme sa obaja netrápili, keď budeme bez toho druhého.

,,Kedy odchádzaš?" Tak veľmi som sa bála ho to opýtať, pretože som vedela, že odíde skoro. Pridlho tu bol a ja som si až teraz uvedomila prečo. Kvôli mne. Inak by už dávno odišiel k svojmu životu, kde mal kamarátov z vysokej školy s ktorými bol neustále.

,,O necelý týždeň." Zachytila som jeho hlas, ktorý bol tak tichý akoby ani nechcel, aby som to vedela.