¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Adley
Všetko sa tak rýchlo zomlelo, odkedy sme si sadli do auta. Ja som sedela vzadu pri mame, ktorá mi od bolestí drvila ruku a zadržiavala hlasné vzdychy, ktoré len otca rozrušovali. Vedela som, že si to bude vyčítať do konca svojho života, ak o mamu príde. A ja tiež.
Otec jazdil nepovolenou rýchlosťou. Otáčal volantom ako besný, keď sa rútila zákruta. Ja sama som sa musela silno pridržiavať dvier, len aby som nemyslela, ako sa auto rúti niekam mimo cesty.
Konečne sme sa dostali na hlavnú cestu ktorá viedla rovno, až kým nás opäť nečakala zákruta, ktorá bola ostrejšia ako tá predošlá. Otec šikovné, majstrovský skrútil volant a my sme boli opäť na rovnej ceste.
,,Ako ti je, Keilyn?" Ozval sa pozerajúc na cestu.
,,Stále to bolí." Sykla od bolestí. Hladkala si brucho, aby tým zahnala bolesť.
,,Už tam budeme. Sľubujem." Hneď ako dopovedal, dupol na plyn.
Dopravil nás až pred nemocnicou, odkiaľ som mame pomohla vystúpiť z auta a otec sa tiež pridal ku mne. Obaja sme chytili mamu pod pazuchu a kráčali do vnútra nemocnice. Keď sme vkročili do hlavnej chodby, pribehla k nám sestrička, ktorá sa začala okamžite pýtať.
,,Má predpôrodne bolestí. Potrebujeme ísť, okamžite, za gynekologičkou!" Nahlas sa ozval otec. ,,Ihneď!" Prízvukol, keď si všimol ako si sestrička obzerá moju mamu.
Vystrela sa a prikývla. Podišla k recepcii a zavolala na pomoc ostatné sestričky, ktoré prišli do piatich minút k nám. Jedna mala so sebou aj vozík, na ktorý posadili Keilyn Jensenovú.
,,Výdrž to. My to zvládneme." Otec držal mamu, ktorá sa ho nehodlala pustiť. Potláčala slzy, ktoré sa jej drali von.
Sestrička mamu tlačila k výťahu, zatiaľ čo druhá s nimi išla. Otec bol celý čas pri mame a nepustil jej ruku. Ja som s nimi tiež držala krok, aby som ich nestratila.
Vošli sme do veľkého výťahu, kde by sa zmestilo pokojne aj dvadsať ľudí.
,,Zvladneš to, láska. Ty si silná. Vždy si bola." Otec mamu peknými slovami povzbudzoval, čím jej dával svoju silu a vieru v seba.
,,Strašne to bolí, Blaicy. Tie kŕče. Nedá sa to vydržať. Stupňujú sa." Nariekala mama a otec ju pohľadom hltal.
,,Láska, nemyslí na tú bolesť. Myslí na niečo pekne." Hláholil ju, aby sa upokojila. ,,Myslí na Adley. Na to že je tu s nami, že si bola dostatočne silná, aby si ju priviedla na svet. Je tu s nami vďaka tebe. Lebo si silná, Keilyn. Si silná."
Výťah zastal na treťom poschodí a my sme tak ďalej rýchlym tempom kráčali po úzkej chodbe, kde všade smrdela dezinfekcia a samé lieky. Bol to ten typický hnusný nemocničný zápach, ktorý som nemusela.
