Ups! Ten obraz nie jest zgodny z naszymi wytycznymi. Aby kontynuować, spróbuj go usunąć lub użyć innego.
Adley
,,Potrebuješ zviesť?" Jeho mierne hrubý podmanivý hlas prehovoril až mi telom prebehli zimomriavky. A ja som mala problém ustáť to.
,,No tak, fúria, ideš?" Znovu prehovoril, keď som mu nič neodpovedala.
Fúria, to slovíčko sa ozývalo v mojej hlave. A ja som mala, čo robiť, aby som nevybehla na neho ako minule. Nechcela som mu dať za pravdu a tak som to prehrýzla.
Braydon stále čakal.
Hlavne pokoj. Pokoj...
Opakovala som si stále dookola a snažila sa nemyslieť na to ako ma nazval. Bradu som hrdo vystrela pred seba a natiahla sa k dverám, ktoré som otvorila. Potom som si sadla dopredu, hneď vedľa neho. Do nosa mi udrela jeho sladká malinová vôňa, ktorá si ma od začiatku získala.
Chvíľu na mne spočíval jeho ostrý pohľad, ako som si cez seba dávala pás. No potom hlavu otočil na cestu a naštartoval auto.
To že sme boli sami dvaja v jednom aute, som využila príležitosť sa ho opýtať na moju starú kresbu, ktorú mi ukradol.
,,Už mi povieš, prečo máš moju kresbu?" Obzerala som si ho z profilu ako sledoval cestu a zbadala na jeho tvári drobný uškrn.
,,Ty neprestaneš s tým, čo?" Ticho sa ozval a hlavu jemne vytočil ku mne. Na perách mu trónil líšiacky úsmev.
,,Je to moja kresba! Musíš mi ju vrátiť!" Rázne som odvetila a čakala, že mi povie, že mi ju vráti. Ale to som netušila, ako veľmi som sa mýlila.
