Zlý objekt

7.

Adley

Po včerajšom dni som sa cítila príšerne. Ivory sa pre moju neschopnosť prestala rozprávať, pretože jediný chlap, ktorý sa jej páčil už odkedy sme zavítali obe na strednú školu, javil o ňu záujem a ja som to všetko pokazila. Prezradila som ju a on sa na ňu vykašľal. Samozrejme, že si to vysvetlil po svojom. Ivory nepustil ani k slovu. Ako odišiel, zostala tam stáť a sklenenými očami civieť na dvere, kde zmizol. Nechcela so mnou ani prehovoriť. Bez slova ma obišla a ja som zostala sama stáť a pozerala sa na jej sklesnuté telo plné smutku a sklamania. Potrebovala to len všetko stráviť.

Ešte chvíľu som ležala na svojej postelí a dívala sa na malú fotografiu, na ktorej sme my dve boli. Ja ako som Ivory objímala zozadu, zatiaľ čo ona sa krásne usmievala na kameru. Odfotili sme sa pri našom obľúbenom rybníku.

V tom čase sme chodievali na prechádzky okolo malého rybníka, ktoré sme mali za mestom. Vždy sme si tam sadli na lavičku a pozerali sa na hladinu vody, ktorá nás upokojovala. A to bolo aj úžasné miesto na vyrozprávanie. Riešili sme tam rôzne témy, od rodiny až po chalanov, ktorý sa nám páčili. No dnes sme na takéto prechádzky nemali čas. Radšej sme si sadli tu do mesta, do nejakej kaviarne, ktorá nebola tak ďaleko ako rybník.

Fotografiu som odhodila na bok a vstala z postele.

Pomalým krokom som vyšla z izby a mierila si to do ockovej pracovni, kde som tajne dúfala, že tam bude. Vedela som, že v nedeľu, deň pred prácou si chystá svoje veci do práce.

Zaklopala som na dvere a vyčkávala, kým ma zavolá jeho zamatovým upokojúcim hlasom, ktorý som momentálne potrebovala počuť.

,,Áno?" Ozvalo sa za dverami.

Dotkla som sa kľučky a otvorila dvere, ktoré zavŕzgali.

,,Pripomeň mi, že musím tie dvere navoskovať." Znovu sa ozval monotónnym hlasom.

Zahmkala som, že to beriem na vedomie.

,,Deje sa niečo?" Zdvihol svoj hlavu a ja som zbadala jeho vyťaženú tvár.

Pohla som sa dopredu a sadla si na obyčajne kožené kreslo v hnedej farbe. Ruky som položila na opierky a zapozerala sa do mu očí, ktoré ma skúmali. Čítal ma. Snažil sa zistiť, čo mi je.

,,Tak, Adley?" Vzdychol si, keď pochopil, že som si zvolila ticho.

Mykla som plecami. Nejako mi nebolo do reči. Potrebovala som byť len s osobou, na ktorej mi záleží.

,,Nuž dobre." Zamrmlal skôr pre seba ako mne. Znovu otočil hlavu na monitor a začal myškou klikať.

,,Čo vlastne robíš?" Nahla som sa k nemu, aby som zbadala na monitore do čoho tak horlivo ťuká.

Uvidela som takmer zariadenú kuchynu, na ktorej otec pracoval. Bol to interiér, ktorý pracoval vo veľkom podniku, čo sa týkalo vnútorného priestoru.

,,Interierový dizajn kuchyne." Nezaujímavo odvetil.

,,To neznie zaujímavo." Prezerala som si krásnu čiernu mramorovú linku, ktorá sa otcovi naozaj podarila. Obdivovala som ho pre jeho veľkú fantáziu a tak isto talent.

,,A ver mi, že ani nie je." Otravene odvetil.

,,Tak prečo to potom robíš? Prečo nerobíš to, čo ťa baví?" To už som sa pozrela na jeho tvár a všimla si, že na obočí mal menšiu jazvu. Tá ma hneď zaujala a prstami som sa natiahla k jeho tvári.

Otec ma však zastavil a ťažko si povzdychol.

,,Niekto musí uživiť rodinu. Ak by som robil to, čo ma baví, tvoja mama by ma opustila. Nedokázala by s tým žiť, že sa mi pri boxe môže niečo stať."

,,Ale ty predsa chodíš na box." Podpichla som ho. Kútiky sa mi zdvihli do úsmevu.

Otec sa tlmene zasmial nad mojou poznámkou. Potom však jeho tvár nabrala vážne obrysy. ,,Chodím len na box, nie do ringu. A to je veľký rozdiel, Adley."

,,Ale i tak." Hrala som dotknutú. Hovorila som si, že je to samé. Bitka ako bitka.

,,Ach, moja princezná." Prestal ťukať do myšky, aby mi mohol postrapatiť vlasy.

,,Oteeec!" Zatiahla som a pohľadom ho schladila. Neznášala som to, keď mi strapatil vlasy. Akoby nestačilo, že sa musím každé ráno postarať o to moje hniezdo, ktoré mi dá naozaj zabrať.

,,Nejdeš sa dneska s Ivory korčulovať?" Náhle zmenil tému.

A ja som sa na mieste trhla. Zasiahol moje boľavé miesto a ja som tak znova bola mysľou pri nej a na včerajšok ako som to všetko pokazila. Otec si to všimol a zdvihol obočie do hora.

,,Nejdem. Ide s rodinou na cintorín." Stroho som odpovedala a dúfala, že do mňa nebude rýpať.

,,Naozaj?" Overoval si.

A ja som znova karhala moje zradné oči, ktoré ma neraz sklamali.

Prikývla som a sklopila zrak, nech nič zo mňa neprečíta. To som využila a pozrela na svoje strieborné hodinky, ktoré som dostala od mojej mami na osemnáste narodeniny.

,,Mala by som už ísť, ak sa chcem vrátiť na večeru." Mrkla som na otca a už stávala z kresla.

,,Hlavne si dávaj na seba pozor." Starostlivo odvetil ako som zatvárala dvere.

,,Neboj, dám!" Vykríkla som, než som sa rozbehla pre moje korčule, ktoré som mala hodene v garáži, kde sme mali auto, bicykle a moje kolieskové korčule.

***

Zimný vietor mi vial moje rozpustené blond vlasy dozadu a ja som si užívala aké sú ľahké a vzdušné. Sama som pridala rýchlosť a užívala si jazdu dolu kopcom, ktorá sa zdala nebezpečná. Lenže tento cyklistický chodník som poznala veľmi dobre, aby som vedela, kedy môžem zrýchliť a kedy zas nie.

Nohy som dávala do veľkého V a rukami si pomáhala. Na tvári som mala spokojný uškrn pre jazdu, ktorú som si náramne užívala.

Pred sebou som zbadala cyklistu, ktorý šiel rovnakým tempom a ja som ho tak mohla obehnúť.

Ďalej som pokračovala rovnou cestou a pozerala hlavne pred seba. Párkrát som kohosi obehla a znovu bola sama na dráhe.

Na tretej zastávke som si dala pauzu, kde som si sadla a z malého rupsaku vytiahla fľašu obyčajnej vody, ktorá ma mala osviežiť.

Pozrela som na svoj mobil aký je čas. Bolo ledva päť hodín a ja som vedela, že do hodinky sa stihnem včas vrátiť. Fľašku, z ktorej som sa napila, som odložila naspäť do rupsaka a vyhúpla na cestu, kde som pokračovala v korčulovaní.

Až priveľmi som sa sústredila na rýchlosť, že som si nevšimla, že mi niekto vošiel do cesty.

A ja som uvidela zahmlenie a hneď na to tmu. Dotyčná osoba ma zrazila. Cítila som ako moje telo bezmocne padá na tvrdú zem a viac som nevnímala.