Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Adley
Odkedy sme sa s Ivory znovu spriatelili, dni plynulý rýchlejšie, ako keď som bola sama. Stále sme boli spolu a trávili všetok voľný čas, čo mi len prospelo. Aspoň som na malú chvíľu nemyslela na Braydona, ktorý mi chýbal čo raz viac a viac. Náš vzťah bol teraz krehký než predtým. Odlúčenie ma oslabilo a občas som sa pristihla ako som vyronila slzu.
Teraz som však bola v Ivorynej izbe a ležala na jej mäkkej posteli. Dívala som sa na jej písací stôl, kde mala nad ním zavesenú nástenku s našimi fotografiami, keď sme boli ešte deťmi.
,,Už si sa začala učiť ekonomiku?" Vyrušil ma kamarátkin hlas.
,,Čo?" Mykla som hlavou k nej. Ležala som na bruchu a tak som si k sebe spojila ruky a mala zdvihnutú hlavu k nej.
,,Pýtala som sa, či už si sa začala učiť ekonomiku. Sekera nam toho nakopila a ja mám pocit, že nezmaturujem." Zúfalo riekla. Pohľadom pozrela na svoje školské knihy, ktoré mala na jednej poličke medzi ostatné knihy.
,,Ivory, prosím ťa." Hlavu som položila na jej perinu a blabotala ďalej, hoci mi už nerozumela.
,,Myslím to vážne." Rukou, položenou na mojom ramene, so mnou prudko kývala do strán a ja som neochotne zdvihla hlavu.
,,Máš pocit, že mám teraz chuť sa baviť o sekere? To v žiadnom prípade. Rozmýšľam nad Braydonom. Dnes mi nenapísal a mám o neho strach." To už som sa posadila do tureckého sedu. Uprene som sa zapozerala na svoj telefón, ktorý ležal neďaleko pri mne, akoby som čakala, že mi konečne odpísal. Nič. Na mobile mi nesvietilo žiadne zelené svetielko, ktoré oznamuje správu na messengeri.
Ivory ma chytila za ruku, čím ma donútila sa na ňu pozrieť. Na perách sa jej zjavil drobný úsmev. ,,On sa ti určite ozve."
,,Snáď máš pravdu." Zamrmlala som. Otočila som sa k mobilu, ktorý som vzala do rúk a pozrela na hodiny. Pol deviatej. Je čas ísť domov. Sľúbila som rodičom, že dneska prídem domov skoro.
