Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Adley
Prebudila som sa na čosi mokré a studené. Pootvorila som oči, aby som mohla vidieť situáciu, v ktorej som sa ocitla. Lenže pohľad, ktorý som mala pred sebou som až príliš dobre poznala. Znamienko na pravom líci sa nedalo prehliadnuť. Dokonca ani jeho prenikave oči, ktoré sa do mňa zabodávali. Braydon Stone.
Tvár som skrivila do hnusnej grimasy, že práve na neho som musela naraziť. Už som išla stávať, lenže jeho ruky ma chytili za obe ramená a prísne mi nariadil.: ,,Lež."
,,Nechaj ma." Zavrčala som po ňom. Ruky som dala preč z mojich ramien a pomaly si sadla, aby som nedostala závrat.
,,Musíš ísť do nemocnice." Chrapľavo sa ozval. Skúmal moju tvár ako dneska otec. Lenže v jeho pohľade bolo čosi viac.
Zamračila som sa na neho.
,,Myslím to vážne, Adley." To už sa postavil na nohy a kráčal k svojej motorke, ktorú mal zaparkovanú na krajnici. Z malého uloženého priestoru vytiahol svoj mobil a čosi do neho ťukal.
,,Ne... nevolaj tam." Pomaly som sa postavila a kráčala k nemu. ,,Nevolaj tam, prosím." Zopakovala som a dokonca som aj prosila. Nepotrebovala som ísť do nemocnice. Cítila som sa fajn až na tú hlavu, ktorá ma začínala bolieť.
Braydon zdvihol ku mne svoj ostrý pohľad. A potom odložil mobil. Postavil sa ku mne a chytil ma okolo pásu, aby som už viac nespadla, pretože videl na mne, že balans na korčuliach momentálne nezvládam.
,,Tak poď ku mne." Zachrapčal mi blízko ucha, až mi po tele prebehol mráz. Jeho dych ma pošteklil na pokožke a ja som mala pocit, že vybuchnem.
Minúty sa zastavili. Nebola som schopná čosi povedať, protestovať. A tak som prikývla vediac, že toto nedopadne dobre.
Braydon ma posadil na svojej motorke a ja som vystrašene pootvorila ústa. Dotkla som sa jeho ramena, aby sa otočil ku mne. Nechcela som sedieť na jeho vražednom stroji. Už len z princípu, že to ide rýchlo.
Akonáhle sa otočil, moje slová sa zasekli kdesi v hrdle. Jeho nádherná tvár bola blízko tej mojej a ja som mala čo robiť, aby som neskolabovala, pretože tá blízkosť ma dostávala až do kolien a ja som mala problém sedieť na zadku a tváriť sa, že sa nič so mnou nedeje.
,,Pôjdem pomalý, dobre?" Premeral si ma pohľadom, či mu rozumiem.
Blbo som na neho hľadela, až kým som si neuvedomovala, čo mi vlastne povedal. Prikývla som.
,,Drž sa ma!" Teraz už zakričal, aby sa mi dostal jeho hlas do uší.
Rukami som sa natiahla a objala ho okolo pása a moje vnútro ma šlo roztrhnúť. Dotýkala som sa jeho pevného tela, ktoré bolo veľké a tak pevne, až to nebolo možné. Sánkou som zatínala a mala chuť sa ho pustiť, pretože tento chlap sa mi dostával pod kožu.
