Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Braydon
Ledva som zaostril zrak na televíziu. Ani som poriadne nevnímal aký film práve vysielajú. Únava sa dostavila rýchlejšie ako som rátal. Keď v tom niekto zaklopal na dvere. Vyvalení na gauči som sa posadil a pretrel si rozospaté oči.
Žeby moja rodina došla domov?
Po ochode Jensenových, som nemal náladu tam zostávať. A tak som povedal mame, že idem aj ja domov sa vyspať.
Pomalým krokom som kráčal k vchodovým dverám, ktoré som otvoril. Skôr ako som sa stihol spamätať, ma malé ruky objali okolo tela a držali sa ako kliešt. Až po chvíľke som zistil, že tie plavé vlasy patria len jednej osobe. Adley Jensenovej.
Zdvihla svoje karamelové sklenené oči, ktoré som na nej veľmi miloval. Pozerala sa na mna akoby neverila, že som to ja, kto ju objíma.
,,Adley," Začal som s ťažkým nádychom. Vlastne som ani nevedel, čo som jej chcel povedať. Jej sklenené oči ma zasiahli a ja som si vybavil scénu pár dni dozadu, ako sa rozutekala z plačom von.
,,Prosím..." Jej hlas bol zúfalý a zlomený. Z očí sa jej pustili ďalšie slzy, ktoré jej tiekli po líci ako vodopády. Dokonca som cítil ako sa jemne zachvela. Musela jej byť zima.
,,Poď do vnútra." Šepol som jej pri uchu a sám ju ťahal dnu pričom sa ma stále nepustila.
Zatvoril som dvere a znovu ju pevne chytil okolo pásu. Viedol som ju do obývačky, kde som ju posadil a ona sa ma konečne pustila. Svoje mokré oči si utrela do rukáva a pozrela na mňa. Pár blonďavých vlasov jej spadlo do tváre, ktoré si poslušne zastrčila späť za ucho.
,,Znova sa hádajú." Ťažko vydýchla a potiahla nosom.
Ani nemusela povedať kto. Presne som vedel, že ma na myslí svojich rodičov. Aj keď som nesedel za stolom, ich hádka sa nedala prehliadnuť. A ja som súcitil s Adley. Veľa krát sa stalo, že som počul hádať sa aj mojich rodičov. Nebolo to bohviečo. Najmä keď som odchádzal deň predtým na internát a mama vykričala otcovi, že keď tak rád sedí v práci, nech si zbalí veci a spí tam. Vtedy tie slová ani nebrala vážne. Povedala ich z hnevu. Pretože na ďalší deň ráno, ako som odchádzal, som videl ako otcovi pripravuje kávu a desiatu do práce. Dokonca mu dala letmý bozk na pery, akoby bozkom chcela naspäť vziať slová, ktoré povedala.
Postával som pri nej a skúmal jej smutnú tvár. Aj takto vyzerala nádherné. Vždy ma fascinovali jej svetlé hnedé oči, ktoré sa na slnku sfarbili do zlatista. Občas som mal pocit, akoby jej ladili k svetlým vlasom, ktoré mala jednoducho spustené okolo pliec. Niekedy ich zvykla mať sčesané dozadu, čím sa jej črty tváre zvýraznili. Jej malý guľatý nos, oválna tvár, lícne kosti a najmä veľké jantárové oči.
