Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Adley
Objímala som Dextera a takmer nevnímala okolie. Do nosa som vdýchla jeho silnú korenistú vôňu, ktorá mi za ten čas chýbala.
Pomaličky sme sa odtiahli a ja som chvíľu pozerala do jeho tmavých očí, ktoré ma okamžite pohltili. Boli tak tmavé akoby som sa pozerala do samotnej tmy.
,,Ďakujem, že si tu." Šepla som takmer nečujne.
Dexter mykol kútikom do hora. Nič nepovedal, len sa na mňa slabo usmial, čím donútil aj mňa. Aj keď na pár sekúnd, ale usmiala som sa. Na neho!
Niekedy stačí ten správny človek a jeho zázračný úsmev, aby mu dal pocit, že na bolesť nie je sám, pretože tu vždy bude. Bude pri mne, aj keď ho od seba odohnám, lebo mu na mne záleží.
Otočím sa a vyhľadám mamu s otcom. Stále sa na neho tískala a otec ju nehodlal pustiť. Rukou jej behal po chrbte hore a dole a ja som videla ako ju to upokojuje. Mama sa ani na chvíľu neotočila, aby sa pozrela na situáciu.
Vrátila som sa naspäť k Ivory, ktorá stála neďaleko pri rodine Stoneovej. Postavila som sa vedľa nej a položila si hlavu na jej rameno. Dívala som sa pred seba na prebiehajúci sa pohreb.
Kňaz stál neďaleko pri vykopanej diere. Vedľa neho stáli miništranti v bielom rúchu so zlatým ornamentom. Pomocníci pohrebníctva ukladali do zeme drevenú truhličku.
Musela som privrieť oči, aby som zadržala slaným slzám sa dostať von.
***
Po pohrebe som sa s rodičmi zbierala domov. Otec usúdil, že bude najlepšie, čím skôr vypadnúť, kde nebude mame pripomínať smrť malého dieťatka.
Akurát som sa lúčila s Ivory a s jej rodičmi, keď otec pomáhal mame nasadnúť do auta.
,,Ak by ste niečo potrebovali, tak mi zavolaj, dobre?" Povedala starostlivým hlasom Amína Stoneová. Bolo na nej vidieť, že aj ju smrť malého človiečika zasiahla.
,,Dobre." Kývla som hlavou a otočila sa k Ivory.
Tá si len povzdychla a stiahla ma do objatia.
,,Som tu vždy pre teba." Šepla mi do ucha, keď sme sa stále objímali.
Až teraz som zistila akú magickú moc má objatie. Nikdy som nebola typ človeka, ktorý by sa objímal zakaždým, keď niekoho stretne. Objatie som vnímala ako niečo intímne, ako dar, ktorý by sa nemal len tak ľahko používať, pretože cez o objatie prechádza tajná sila človeka, ktorú zanechá na tom druhom.
,,Ja viem." Naspäť som jej šepla a jemne ju od seba odstrčila.
Ivory sa na mňa povzbudivo usmiala a posledný krát sa rozlúčila.
Keď som sa otočila na odchod, že nastúpim do auta, kde už rodičia dávno sedeli a čakali na mňa, sa zjavil pre mojimi očami Braydon, ktorý mal zdrvený výraz.
Pohol sa ku mne a ja som zastala. Bola som smutná a zároveň nahnevaná, že tu pri mne nestál a nedržal ma, keď som ho veľmi potrebovala. Nebol tu.
,,Adley," Stál oproti mne a díval sa na mňa intenzívnym pohľadom.
Musela som sa pozrieť niekam inam ako sa pozerať do jeho krásnych oči, ktoré ma sklamali.
Braydon skrátil našu vzdialenosť a mne sa rozbúšilo srdce z jeho blízkosti. Ani ma nenapadlo, že skráti aj tých pár centimetrov, čo nás delilo.
Chytil ma za ruku a ticho šepol zlomeným hlasom.: ,,Prepáč."
Pozrela som sa na neho a držala nutkanie ho objať.
Sklamal ma.
Sklamal. V duchu som si rozprávala, prečo sa nepovoliť svojím citom.
,,Mal som prednášku a mobil som si zabudol na intráku, keď som sa ráno ponáhľal do školy, lebo som zaspal. Až keď som prišiel na internát, som videl správu od mami, čo sa stalo. Prišiel som na vlak, ktorý odišiel skôr ako mal ísť. A tak som ho zmeškal." Vysvetľoval mi, aj keď ma to nezaujímalo. ,,Zavolal som si taxík. Inak by som tu nestál, ale prišiel o dve hodiny neskôr."
,,Braydon..."
,,Adley, dovoľ mi byť tu pre teba." Ticho šepol a potom pozrel kde si za mňa.
Tiež som sa tam pozrela a zbadala Dextera ako kráča s rodinou domov. Keď si ma všimol, neušiel mi jeho pohľad, ako ma skúmal.
Thornovci prechádzali okolo nás a Dexter pri mne zastal. Jeho rodičia kráčali k svojmu autu. Lorraine sa obzrela kde je jej syn. Keď ho našla spokojne sa otočila a čosi pošepkala Jeremymu do ucha, a odkráčali preč.
,,Všetko v poriadku?" Opýtal sa ma Dexter, ktorý si prísne obzeral Braydona a jeho ruku, ktorá stále držala tú moju.
Chvíľu som pozerala a snažila sa vnímať realitu. Striedala som pohľad raz na Braydona a potom na Dextera. Zmenili sa. Teraz na seba pozerali ako na svojho súpera. Ak by si ako bratranci neboli podobný črtami, ktorý zdedili od svojich otcov, tak by som si myslela, že sú to dvaja neznámy ľudia, ktorý sa neznášajú. Lenže obaja mali rovnakú krv a obaja zdedili niečo po svojích rodičov a starých rodičov.
Zo situácie ma zachránilo pípnutie auta.
Hneď som odvrátila zrak k otcovi, ktorý sa celý ten čas díval na mňa. Jeho pohľad bol temný až chladný. Volant silno držal a nevnímal okolie. Len mňa ako stojím pri dvoch nebezpečných mužov, ktorý sa snažia o moju pozornosť.
Pozrela som na oboch ako si menili vražedné pohľady.
Bolo na čase zmiznúť, kým sa nestrhne bitka, do ktorej by sa zapojil aj môj otec.
,,Musím ísť." Zarmrmlala som a rozbehla sa k autu.
❤❤❤ Dneska sa mi písala kapitola veľmi ťažko, keďže nastalo pre mňa ťažké obdobie, s ktorým sa musím vysporiadať sama a neviem ako ďalej...
Pevne verím, že aj napriek posledným udalostiam sa Vám aj táto kapitola páčila. Vopred ďakujem všetkým, ktorí ma tak krásne podporujete! ❤❤❤
