Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Braydon
Mal som chuť všetko roztrieskať. Ruky sa mi od hnevu triasli, že nie som ten pre koho sa rozhodla. Adley mala byť moja. Len moja.
Vnútri ma všetko za živá požieralo a ja som podľahol krutej zdrvujúcej bolestí, ktorá sa mi tam hromadila a hromadila.
Zo zaťatou sánkou som udrel päsťou do nočného stolíka, ktorý bol vedľa mojej postele a ranene zvrieskol. Bolesť na hánkach som ignoroval, pretože v srdci bola omnoho silnejšia bolesť, ktorú mi ona spôsobila.
„Šibe ti?" James, môj spolubývajúci a zároveň najlepší kamarát, vybehol z kúpeľne len v uteráku, ktorý mal omotaný okolo bedier.
Jeho blond vlasy boli teraz o odtieň tmavšie, keď ich mal mokré. Vlasy mal pekne vyčesané dozadu, ako si ich zvykol gélovať. Dokonca som zbadal, že si oholil bradu, ktorú mal už pekne dlho.
James Gyenes bol jeden z ľudí, ktorým som natoľko dôveroval, že vedel o mne všetko, čo ani nik nevedel. Stál pri mne pri ťažkých chvíľach ako bola napríklad aj táto.
Dokonca ma neodsúdil a nenechal v štichu, keď som sa na jednej párty opil a potom prvý a poslednýkrát zdrogoval. Sám mi pomohol všetko to svinstvo dostať von, keď sme sa dostali naspäť na intrák. Ešte teraz mi to pripomína, ako musel po mne rýchle umývať dlážku, pretože občas k nám chodila do izby kontrola a keby zistila v akom stave som prišiel, bol by som vylúčený. Doteraz mu to neviem splatiť.
„Som sa zľakol, že k nám ktosi vtrhol." Znovu prehovoril môj kamarát, ktorý zachoval bojovnú pozíciu. No potom sa pozrel na stolík, ktorý som po jednom buchnutí totálne rozbil a jeho telo sa uvoľnilo.
„Ako vidíš, nič." Pevne a cez zuby som na neho zavrčal. Bol som tak rozzúrený, že som sa prestal kontrolovať. Hnev vo mne vrel ako z aktívnej sopky, ktorá čakala kedy môže vybuchnúť a všetko na okolo zničiť, až nezostane nič.
„Ten stolík..." Začal rozprávať a ukázal na môj rozbitý nočný stolík, ktorý si to ako prvý odniesol.
Bez slová som ho obišiel a ignoroval.
Vyšiel som von z izby a na chodbe stretol Selinu, ktorá odniekiaľ prichádzala. Na perách jej trónil úsmev a jej hnedé dlhé zopnuté vlasy pri jej chôdzi skákali raz do jednej a raz do druhej strany.
Keď ma zbadala, jej úsmev opadol a na jej tvári sa črtalo pár vrások. Zastala pri mne aj keď som nezastavoval. Rovnako ako Jamesa aj ju som ignoroval.
Jej studená ruka ma chytila za moju ruku, ktorou som rozbil nočný stolík, čím ma donútila zastaviť.
„Hí." Zhíkla a zdvihla moju ruku do hora. Mala moju pozornosť, ktorá sa mohla behom sekundy zmeniť.
Pozeral som raz na ňu a raz na ruku.
„Čo sa stalo? Veď ti krváca..."
„Nič." Drzo som jej skočil do reči a stiahol ruku k telu.
Nechcel som sa o tom baviť, čo sa odohralo vo vnútri. Cítil som sa tak zraniteľný, podvedený a zároveň nahnevaný snáď na celý tento skurvený svet a na dievča, ktoré som miloval. Teraz však už vo veľkej miere zostala bolesť, pocit prázdnoty a v neposlednom rade nenávisť.
„Braydon." Tvrdo oslovila moje meno. „Mňa neoklameš. Vidím, že sa čosi muselo stať. Zrejme to súvisí..."
„Jej meno mi teraz nespomínaj." Zavrčal som na ňu, keď som ju rýchle chytil pod krk a oprel o stenu.
Ruka sa mi hnusne triasla a prsty svrbeli. Mama mi vždy rozprávala, že túto povahu som zdedil po mojom dedovi, ktorý si nevážil svoju ženu. Bol veľmi agresívny, keď niečo nebolo po ňom. Babka si nedovolila mu odvrávať. Zrejme tušila, čoho je môj dedo schopný. Otec sa jej často zastával, keď ich videl spolu sa hádať.
„T-to nie si ty, Braydon." Priškrteným hlasom sa ozvala Selina, ktorá mala obrovské oči plné strachu, ktorý nedala na sebe poznať. Lenže jej oči prezradili, že sa ma bojí.
Snažil som sa pomaly dýchať a prehrávať si jej slová. Nie som to ja. Nie som ako môj dedo. Uvoľnil som stisk a prstami prešiel pomaly po jej krku až na hruď, ktorý som jemne pohladil. Ruku som potom stiahol k svojmu telu a odstúpil od nej ďalej.
„P-prepáč." Ledva som to povedal nahlas ako som sa ňu pozeral. Bola na smrť vystrašená.
Selina ťažko dýchala a rukou si masírovala krk. Potom však jej strach vystriedal hnev. Varovne vystrčila pred seba prst a zamračila sa na mňa. „Ešte raz sa ma takto dotkneš! Ešte raz, tak..."
Nedopovedala. Otočila sa na odchod, lenže ja som ju chytil za lakeť.
„Selina... prepáč... prepáč mi to." Skľúčene som na ňu pozeral. Hlas sa mi pri tom chvel ako veľmi som to ľutoval. Nechcel som jej ublížiť, keď viem, čím si musela prejsť.
„Pusti ma." Ticho zavrčala a mykla rukou.
Pustil som ju a nechal odísť.
***
Selina sa mi vyhýbala zakaždým, keď sme mali spoločne prednášky. Zvykli sme spolu sedieť na prednáškach, aby sme sa neunudili až k smrti. Vždy sme našli spoločnú reč a tak nám rýchlejšie zbehol čas. Ak sme spolu nemali rovnaký predmet, sedel som so svojím najlepším kamarátom Jamesom, alebo ďalším kamarátom Kyleom.
No ďalší deň som takto nemohol nechať, aby ma znova ignorovala. Bol som odhodlaní ísť za ňou, aby mi odpustila.
Počkal som si na ňu, kým vyjde z poslednej prednášky, ktorú mala o tretej.
Na chodbe som sa opieral chrbtom o studenú stenu a ruky mal zastrčené vo vreckách džínsov. Za dverami bolo počuť silný hrubý hlas profesora ako im vykladá učivo. Po pár minútach ukončil svoj monológ a v triede začalo šumieť mix stoličiek, pier, zošitov, tašiek a krokov. Prednáška sa skončila.
Ako prvý vyšiel profesor, ktorý zatvoril za sebou dvere. Letmo sme si vymenili pohľady, kým sa nestratil v chodbe. Po ňom vyšlo pár študentov a až na koniec vyšla so sklopenou hlavou tá, na ktorú som dlho čakal.
Svižne som sa od štopol od steny a kráčal k nej.
Prekvapene zažmurkala, keď som sa postavil pred ňu a jemne sa na ňu usmial. Očami som ju prosil o odpustenie.
„Nechcem aj o teba prísť." Ticho som šepol zranením tónom.
„Braydon," Ťažko vydýchla moje meno, keď sme zostali na chodbe samí. Privrela oči a potom znovu ich otvorila. „Vieš, že ja budem vždy pri tebe stáť a ty vieš prečo. Ale v poslednom čase to už nezvládam. Neviem len tak pri tebe byť a nedotknúť sa ťa inak než môžem."
„Se-li." Nežné som vyslabikoval jej meno a jemné sa na ňu usmial. Veľmi dobre som vedel aké pocity ku mne prechováva.
Natiahol som k nej ruku a vankúšikmi prstov opatrne pohladil jej líce. Ani som nevedel prečo som mal nutkanie to gesto spraviť.
Slastne privrela oči a potom ich znova otvorila. V očiach som mohol zbadať jej oddanú lásku a žiaľ, a hneď na to prekvapenie. Dvakrát zaklipkala očami a potom spomenula jej meno, keď sa spoza mňa pozrela.: „Adley?"
