Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 21

V príbehu je dosť časových úsekov a keďže opakujem, že nepíšem názvy jednotlivých kapitol, práve sa dej posunul o pár hodín dopredu- je večera :)

„Ako bolo dneska v škole, Jake?" Po veľmi dlhom mlčaní sa otec odhodlá na otázku.

Ako ja neznášam tieto rodinné večere. Prečo sa nikdy nemôžem najesť vo svojej izbe tak ako vždy? Tým chcem povedať, ešte pred tým než som sa pokúsil o samovraždu. Je to pre mňa divný rodinný zvyk na ktorý si nedokážem zvyknúť. Sedieť pri jednom stole, rozprávať si zážitky z daného dňa, smiať sa. Presne toto robievame každý večer až na ten rozdiel, že posledné týždne sa pi našej rodinnej večeri už nikto nesmeje.

Ráno vstávame každý v inú dobú, mama chodí do práce už skoro ráno a to ja ešte spávam. Keď odchádzam do školy tak pre zmenu spí otec, takže neprežívame žiadne ranné rodinné idylky a za to som hrozne vďačný. Po obede keď sa vraciam zo školy, nie je doma nikto, takže mám viac menej pokoj ak nepočítam tie otravné vyvolávania a pýtanie sa či som v poriadku každú pol hodinu. V podstate som na tom lepšie ako si uvedomujem, ale pri večeri mi tieto premárnené rodinné chvíľky krásne vynahradia.

Zo sekundy na sekundu zmeraviem. Chvíľu sa tvárim že otca nepočujem, hoci mu je jasné že som jeho otázku zaznamenal veľmi zreteľne. „Tak ako vždy." odpovedám mu hneď jak som schopný prehltnúť pomarančový džús.

„A to je ako?" Pre zmenu mi túto otázku položí mama, ktorá sa ako vždy usmieva. Vždy sa snaží byť pozitívna, asi má dojem že sa moje depresie zázračne stratia len kvôli príliš viditeľným pretvárkam.

„Dobre." Prisvedčím bez kúsku energie. Som smutný, ale taký som stále. Skleslý, utrápený a bez nálady. Takže nemôžu nič tušiť. Možno že by som sa mal pokúsiť o úsmev ale nedá sa to. Pozerám sa do taniera, pomaly mi z neho nič neubudlo. Vôbec necítim hlad i keď som za celý deň zjedol len tri drobné čokoládové pudingy v školskej jedálni. Je zázrak že som bol schopný tam vstúpiť po tom všetkom, čo sa v nej odohrávalo.

„Nič sa nestalo?" Pozrie na mňa a ja sa následne otáčam na mamu. Tá sa na mňa taktiež díva so zvláštnym výrazom.

Čo sa to do pekla deje?

Zachrapčím aby zo mňa opadla aspoň trocha nervozity. „Ako čo? Úplne normály deň." Myknem plecom, bezcieľne sa prehrabujem vo varenej zelenine.

Otec s rachotom odloží príbor a tvári sa nervózne. Prstami si pošúcha čelo na ktorom sa mu zjavili kvapôčky potu. Následne si hlasno vzdychne.

„Deje sa snáď niečo?" Snažím sa byť trochu živší no zrejme je to už márne.

„To by sme sa mali spýtať my teba! Pre teba je to "normálny deň" keď sa vyparíš na celú jednu hodinu a nikto o tebe nič nevie?" postupne zvyšuje hlas až po mne ziape na celý dom.

Pre Boha, ako to zistili? Tvárim sa trochu zdesene nuž nemôžem inak. Čo im mám odpovedať? Neseď tam len tak a povedz už niečo! Rýchlo kým bude neskoro!

„Volala nám Slečna Leirová," rázne sa na mňa pozrie „a povedala nám, že si nebol na poslednej vyučovacej hodine. Vysvetlíš mi to?"

Tvári sa tak normálne. Hrá to na mňa alebo je vážne taká kľudná? Každopádne to nič nemení na tom že som úplne zaťatí a nedokážem povedať jediné rozumné slovko. Toto sa nemalo stať.

„No... ja som len..." kokcem. Absolútne nemám poňatia čo im mám povedať, ako sa z toho nejako šikovne vykrútiť.

„A tá krv?" Zodvihne hlavu otec a bez zbytočných rečí prechádza k tomu najpodstatnejšiemu.

„Č-čo prosím?" Vypleštím oči. Úplne. Čo všetko ešte vedia? To o tom všetkom vedeli už keď došli domov a nič mi nepovedali? A doteraz sa tvárili akože nič a išli na mňa taktikou- ako bolo dneska v škole? Akože fakt? Som vážne sprostý!

„Jake! Tá krv na tvojom tričku! Od čoho bola?!" Znovu po mne zvyšuje hlas ako pominutý. To by ich zabilo kebyže sa aspoň raz v živote so mnou porozprávajú ako so synom?

„Daniel! Dohodli sme sa že po ňom nebudeme kričať!" Nahnevane a zároveň milo poznamená mama v ktorá na mňa v okamihu nahrane usmieva. (nahnevane a zároveň milo? To sa vôbec dá? Nuž, určite to bol nejaký mix kladných aj záporných emócii)

„Ja len chcem vedieť, čo sa s ním deje! Tak čo si spravil?"

V jednej chvíli sa pozrie na mamu a potom hneď na mňa. Musím mu niečo povedať ale také výhovorky ako na Makkonyho a Leirovú na nich v žiadnom prípade nezaberú. Tuto je jediná reálna možnosť, povedať pravdu pretože neviem dobre klamať. Viem len zapierať a odbočovať od témy. Lenže ak im to poviem, zajtra som mŕtvy.

„Jake, s otcom ti sľubujeme že na teba nebudeme kričať, len nám povedz, čo si urobil." Nakloní sa viacej mojim smerom, asi dúfa že jej to k niečomu bude ale ja len mlčím a cítim sa veľmi nepríjemne.

„Počúvaj ma, ak mi hneď teraz nepovieš čo sa dnes v škole stalo tak ťa uisťujem, že si to zistím sám a keď sa to dozviem, budeš mať o to väčší problém!"

Môj otec na mňa normálne nebýva tak tvrdý, mal som s ním i s mamou úplne normálny vzťah do mojich dvanástich rokov. Po tom, sa to všetko zmenilo a naše rozhovory sa stávali čím ďalej tým vzácnejšími.

„Nemusíte sa báť, vážne vám hovorím pravdu. Nič sa nestalo! Nič som si neurobil." Pozerám sa do prázdna a až teraz si uvedomím, že rozprávam veľmi potichu.

„Takže tá krv sa len tak z ničoho nič dostala na tvoje tričko, rozumiem tomu dobre? Jake, ale už ma neštvi lebo inak si to naozaj pôjdem zistiť!" Tresne rukou po stole tak silno až sa prevrátil pohár s vodou.

„Hovorím ti pravdu, ver mi." Naberiem odvahu a pozriem sa mu do očí.

„Ale ja ti neverím! Chcem počuť jasný dôvod, prečo si dnes nebol na poslednej hodine! Jake nečuduj sa prečo sa k tebe takto správam, vieš prečo to robím!"

„Ja viem!" Kričím pretože nechcem aby sme sa ZNOVU o tom rozprávali. „Nemám žiadne problémy a keby som aj mal, tak si ich vyriešim sám! Už nemám 5 rokov tak sa ku mne tak prosím, prestaňte správať!"

Som tak naštvaný! Rukou tresnem po stole a odchádzam do svojej izby. Počujem ako na mňa volajú ale nezastavujem. Dnes už nechcem nikoho počuť ani vidieť, prajem si zaspať a nikdy sa neprebudiť!

Nový diel :)

Mal Jake povedať ako to naozaj bolo alebo bolo správne, že radšej mlčal?