Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 64

11:15 AM

Tlkot srdca sa zrýchľuje, dýchanie je čím ďalej tým hlasitejšie, prudšie a neovládateľné. Cítim ako mi končatiny postupne oťažievajú až si ich napokon necítim.

Ako dlho že som tu? Prvý deň? Skvelé! Čakal som že vydržím dlhšie keďže som ani doma nepociťoval tak silnú potrebu zabudnúť.

„Dáko moc to prežívaš nezdá sa ti?" Unudene (ako keby to videl každý deň) si prešiel rukou po čele až si nakoniec sadol na kachličky v sprchách v ktorých sme zavretý asi 5 minút.

Nepočúvam ho a privieram oči, v túto chvíľu mi tu prekáža. A moc. Rád by som tu bol sám ale to nie je možné. Tak trochu Matta nedokážem pochopiť ale myslím si že teraz môžem byť len..... zmätený.

„Dobre, myslím si že to už ti stačí." Chystá sa mi zobrať žiletku z úplne chladných dlaní ale ja si ju pevne zvieram.

„Nie, ešte nie! Matt!"

„Pozri sa na seba! Však sa ovládaj! Za chvíľu ťa niekto začuje!" Obzrie sa a nakukne von zo spŕch no keďže nezačal panikáriť dochádza mi, že vzduch je čistý.

Tak isto ako po celú dobu čo sme tu ho ignorujem a režem sa. (bože to znie tak divne) Nie moc i keď je to boj s vlastnými myšlienkami. Keby Matt odišiel, už dávno by som odišiel aj Ja. Moju pravú ruku zdobia nové, väčšie jazvy ktoré sú pochopiteľne ešte úplne čerstvé, boľavé a krvavé. „Ešte počkaj." žiadam ho asi po desiaty krát.

„Buď okamžite stíchneš alebo končíš!" Chytil ma za bradu a otočil ma smerom k nemu, z hlavy mi sňal kapucňu a díva sa do mojich krvou podliatych očí.

„Mám astmu." Obraňujem sa.

„S tým na mňa nechoď."

„Dlho som to nerobil. Nie takto intenzívne." Dýcham veľmi ťažko a za každým slovo dávam pauzu. „Môžu za to endorfíny." Bez dlhšieho zmýšľania sa jej opäť zmocňujem a on, čudujem sa, neprotestuje.

„Pozrime sa aký si vzdelaný." Robí si zo mňa srandu a ignorujúc sa opiera o špinavé kachličky.

„To vie predsa každý. A ja som práve zistil prečo sa im hovorí hormóny šťastia."

Chvíľu na mňa bezslovne hladí, pozerá sa ako sa oslobodzujem a zároveň trpím. V jeho tvári vidím starosť. Inak by tu neostal a nedával pozor či sa nepokúsim o niečo horšie. Zakázal mi to. A tomu nerozumiem. Ja mu predsa môžem byť úplne ukradnutý. „Dobre to ti už stačí!" vytrhne mi ju z rúk a sám sa pri tom nechtiac poreže. „A odkiaľ to máš?" pýta sa len tak mimochodom.

Ťaženie na hrudníku neprestáva a mne sa na ňom začína vyvíjať ostrý tlak. „Našiel som to dole, pohodené na zemi."

„Správne." S úplnou vážnosťou odpovie. Nechce aby som jeho slová bral na ľahkú váhu ale ja mu veľkú pozornosť nevenujem. „Ja to myslím vážne, Jake. A niekomu povieš že to máš odo mňa, skončil si!" znovu ten pohľad. Tie oči v ktorých nevidieť nič dobrého- len zlosť a zúrivosť. Jeho bledá pokožka a havranie čierne vlasy mi túto imagine psychicky chorého jedinca len a len, nanešťastie, potvrdzujú.

Na jednu stranu som teraz celý vystrašený a svoju astmu začínam každou hodinou nenávidieť viacej a viacej ale na druhú sa mi takéto "oslobodenie" v celku páči. Dokázal by som si na to zvyknúť i keď si nie som istý či to v tejto budove nebolo po prvé a naposledy. Sám neviem kde ju zohnal a nie som taký hlúpy aby som čakal že mi ju ešte niekedy požičia. Ale na jeho rukách som nespozoroval žiadne jazvy takže tak trochu nechápem, načo ju potrebuje a ako sa mu ju vôbec podarilo prepašovať do izby. Osobne sa taktiež snažím prísť na dôvod vďaka ktorému sa ma sám od seba spýtal, či ju nechcem. Nepamätám si že by si ma po príchode do izby nejako viacej všímal, zdalo sa mi že ma úplne ignoruje. Čudoval som sa keď sa ma spýtal, či nechcem na chvíľu na všetko zabudnúť. A potom ju vytiahol. Všimol si moje jazvy na dlani a paži? Musel. Inak by sa ma to neopýtal.

„Nepotrebujem aby si sa mi tu zadusil. Ešte ťa budem mať na svedomí! Ako silnú si vravel že ju máš? Alebo vieš čo? Nezaujímam sa. To nie je môj problém tak dýchaj." Do lona mi hádže inhalátor ktorý mal celú dobu u seba a pár krát si ho so zaujatím prezeral.

Dýchaj? To myslí vážne? Chcem zaspať! Netuším či za to môžu prášky ktorých pachuť si stále cítim na podnebí ale poslúcham ho. Ako som spomínal, nedovolím aby ma zabil astmatický záchvat. Otočím sa chrbtom k nemu a rýchlym pohybom si opäť vraciam kapucňu na pôvodné miesto.

„A teraz robíš akože čo?" Pýta sa ma s prekvapeným tónom v hlase a ja tuším že sa nezachová ako Mackenzie keď som po nej kričal aby sa na mňa pritom nepozerala.

Sťažka sa snažím správne nadýchnuť a už ma aj nadrapuje. S náustkom v ústach ho žiadam aby svoj zrak odvrátil. V rýchlosti ho oboznamujem so skutočnosťou že sa necítim dobre keď používam inhalátor v prítomnosti ľudí.

„Ber to ako cenu za únik z reality." Jeho unudená nálada začína postupne vyprchávať až sa napokon vytratí úplne. To ma chce ako po zvyšok môjho pobytu držať v šachu alebo je to len pre tento krát? Teda ak sa mi tá žiletka dostane ešte vôbec do rúk.

Konečne normále dýcham ale je mi nepríjemne pri predstave že na mňa práve teraz hľadí. Mám totiž zatvorené očí a neprajem si sa na neho pozerať tak ako on na mňa. Cítim sa byť iný a zároveň aj hrozne ponížený. Prečo len nemôžem byť normálny? Normálnym mám teraz namysli po zdravotnej stránke ak nepočítam ťažké depresie. Áno, viem že sú na svete omnoho horšie choroby a ja robím ako keby bola astma čosi prestrašné ale nie je mi to príjemné a to mi stačí! Zvlášť, keď mávam záchvaty aj tri rázy za deň. Netuším prečo mi je to tak moc proti srsti, vedel by som to keby mi to nevadilo v prítomnosti hociktorého človeka ale mne to vadí neustále! Je jedno či som v škole, doma alebo tu. Ten chalan ma nepozná a vidím že mu je nejaká astma ukradnutá. Chcem tým povedať že môj záchvat berie úplne normálne a pomáha mi už len tým, že mi priniesol inhalátor. Že na to myslel. I keď..... má ďalšiu zábavku ktorú mu nemôžem nijako vyčítať pretože tú žiletku chcem. A dýchať pred ním pomocou prístroja za ktorý sa takpovediac na verejnosti hanbím, dokážem zniesť. A možnože ho nabudúce ani nebudem potrebovať. Budem sa za to modliť alebo aspoň dúfať, že ho to čoskoro omrzí. Čo je tak naplňujúce úmyselne sa pozerať na niekoho komu sa to prieči? Je mi jasné že tu veľa zdrojov zábavy nemá a tým pádom ho uspokojujú aj takéto hlúpe, drobné naschvály ale ešte väčšími nerozumiem ako môže niekomu spôsobovať radosť ubližovať druhým. Ako sa na vás dokážu škľabiť, pritom si uvedomujú ako vás to ničí. Ako sú schopný vás psychicky deptať a dobre vedia že ste už tak dosť vystrašený. Ako vás dokážu bez viditeľných výčitiek svedomia zmlátiť takmer do bezvedomia......

„Vnímaš ma? Poď, musíme ti to obviazať."

Ešte som sa ani nespamätal a on ma už dvíha zo zeme a snaží sa nedotýkať mojich nových jaziev. Začínajú ma pekne štípať a som zarazený ako opatrno ma drží za zápästie. Chcel by som sa ho spýtať či mi ju ešte niekedy požičia ale v tuto chvíľu by to bolo nemiestne. Pripadal by som sa ako egoista.

„A nezabúdaj čo som ti vravel!" Pripomenie mi. Aby som jeho slová bral viacej vážne, zastavil a pozrel sa mi do očí. Neviem síce aký mal na mňa pohľad s ofinou v očiach ale nestarám sa. Som rád, že ja som sa do jeho chladných zreníc, pozerať nemusel.

Pridávam ešte jeden diel, tento krát o niečo "krvavejší" Čo poviete na Matta? Požičia ešte niekedy Jakeovi žiletku alebo to bolo len pre tento krát? Dozvie sa o tom niekto a budú z toho problémy?

Hviezdičkujte, komentujte I love you x x x