Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 106

Sedemdesiaty prví na deň psychiatrii

9:29 PM

Po ničom inom než zhasnutom svetle a nočnom pokoji netúžim. Bohužiaľ Matt, si dáva načas. Neustále chodí od miesta k miestu a ja tŕpnem kedy sa niečo pokazí.

Nič nenájde. Všetko si spratal tak nemaj obavy. Čoskoro si ľahne a....

„Ukáž mi ruky."

Sakra!

„Čo- čože?" otočím sa smerom k nemu, tvárim sa rozospato akoby ma práve prebral z polospánku. Pritom si pod perinou zvieram oba rukávy ktoré mi zakrývajú celé dlane.

„Aby si mi ukázal ruky." Podišiel bližšie a so zalomenými rukami na prsiach vyčkáva na moju reakciu.

Celého si ho premeriavam, od hlavy až po päty. Prehltnem naprázdno. „Dôvod?"

„Čo si spravil?"

„Nič." Nesmelo krútim hlavou do záporu.

„Tak potom?" nadvihne obočie. Bezradne povzdychne. „Keď nechceš aby o tom niekto vedel, nabudúce by som ti odporučil tie črepiny odpratať. Všetky."

„Nestaraj sa." Odvrknem a opäť sa tvárim akoby ani nebol v miestnosti. Snažím sa zaspať aj keď viem že silné umelé svetlo mi nedovolí v pokoji zažmúriť oči. A naviac, ani Matt nie.

„Kde to máš?" neprestajne sa dožaduje odpovede.

Nevenujem mu ani len očný kontakt. „Záleží na tom?"

„Áno."

„Hm, prečo?" arogantne šepnem.

„Jake!"

„Choď už spať Matt." Cez hlavu si prehodím paplón aby som ho viac nemusel počúvať. Odrazu sa správa ako môj straší brat pritom by som mu mohol byť ukradnutý. Netrvá dlho kým mi stiahne prikrývku z hlavy aby ma mohol zase vypočúvať.

„Máš snáď pocit že mám náladu sa s tebou dohadovať?"

„A ty si myslíš že..." nedopoviem pretože som doslova stratil reč hneď v tom momente ako mi schmatol ruku a vyhrnul rukáv.

„Si normálny?!" len čo si ju dobre obzrie, odhodí moju zjazvenú pažu smerom od neho.

„Nevrieskaj!" očerveniem od zlosti a v okamihu si poškodené miesto zakrývam látkou trička.

Veď je to len trocha krvi a jedenásť menších jaziev pod zápästím, nechápem prečo kvôli tomu tak šalie.

„Ja sa z teba raz zbláznim!" rukou si zašiel do vlasov, odhrnul si ofinu z očí a tak na mňa lepšie videl.

„O 3 dni odchádzam takže budeš mať odo mňa pokoj!" Vyšteknem o niečo hlasnejšie ako naposledy.

„Prosím?" zarazí sa a len na mňa hlúpo zíza.

Ďalej nemám potrebu mu nič vysvetľovať, ignorujem ho a po tretí krát sa pokúšam stratiť vedomie a upadnúť do hlbokého spánku.

Áno, už len 3 dní a budem preč. Síce to nebolo nič jednoduché ale nakoniec, s prísľubom že budem brať antidepresíva a navštevovať psychológa 2x do týždňa, ustúpili. Zvláštne na tom je to, že nepociťujem nijakú extra radosť. Prepustia ma z väzenia a vrátim sa do pekla. Ohromný dôvod na jasot.

„Som si istý že ak to niekto zbadá tak prepustenie z tohto väzenia bude to posledné, na čo pomyslia."

Sedemdesiaty druhý deň na psychiatrii

2:30 PM

Som nervózny. Už len niekoľko minút a bude tu. Sám neviem čo mám od toho očakávať aj keď ja nie som ten, ktorý by mal mať kvôli tomu motýle v bruchu.

Chcel som mu v posledné dni urobiť radosť. Po včerajšom nočnom výstupe som mal chuť sa na to vykašlať nuž toto drobné potešenie si zaslúži po tom všetkom, čo si so mnou vytrpel. Dokonca som zaskočený z toho ako sa v niektorých situáciách zachoval. V prípadoch kedy som očakával že ma bude len obchádzať a tváriť sa že ani neexistujem, ma príjemne prekvapil.

Na prípady v ktorých som mu nestál ani za plytvanie slovami a následným ubezpečením sa, či mi je dobre, som už dávno zabudol. (alebo sa o to aspoň snažím) Koniec koncov, poznám ho. A som rád, že mi podal pomocnú ruku aspoň v dňoch, kedy by bolo fakt zle. Naozaj som si myslel že ma tam nechá samého, bez záujmu odíde a príde ma skontrolovať až keď bude po všetkom- keď sa vyvraciam, prejde ma zimnica a závrat. Ale mýlil som sa v ňom.

Jeho temnejšia a škodoradostnejšia stránka bohužiaľ nemohla zaostávať. A to som si myslel že donášanie na neprimanie liekov bude to najnecitlivejšie čoho bude schopný. Nuž jeho výbušnosť a následky ktoré zanechala na mojom tele, boli horšie. A najhoršie? Hm, zrejme tá škodoradosť. Chvíle v ktorých ma aspoň na krátku dobu ponížil, si bez debaty užíval.

Ale napriek tomu... som s ním už sedemdesiat dva dní a zatiaľ sme sa tu navzájom nepovraždili.

„No konečne!" na mojej tvári sa zjavil široký úsmev a bez vysvetlenia (ktorého sa Matt v rýchlosti dožadoval) prečo som taký natešený vybehnem z izby a mierim až na dolné poschodie.

Nový diel, ďalšie už FAKT budú patriť k tým lepším, alebo aspoň zaujímavejším :) Teda , aspoň mne osobne sa tie časti v celku páčia. A teraz nemyslím štylistiku, ale hlavne dej :)

K dielu- Takže... Jake sa zase rezal :/ a Matt sa stará. A o tri dni preč?! :O Je na to Jake pripravený?!

A teraz? Prečo bez vysvetlenia vybehol z izby? Čaká snáď návštevu? Kto myslíte, že sa ich chystá navštíviť? Nebodaj Zase Mike? :/ Alebo..?

Hviezdičkujte komentujte I love ya so os much guys x x x