Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 156

Pokojne, s kamenným výrazom a bohvie s akými chorými myšlienkami, podíde ku mne.

Snažím sa preboriť do steny o ktorú sa opieram oveľa viac ako pred sekundou. Hľadám v nej vyslobodenie, ktoré neprichádza. Viem, že musím vyzerať strašne. Tým nemyslím výzorovo, aj keď to je tiež pravda. Keď sa na mňa díva, musím v mojich očiach vidieť nepokoj a chaos, ktorý ma ovláda. Musí vidieť to množstvo strachu a bolesti, nevyslovených viet o zľutovanie, a očakávania. Moje telo má v moci mierna triaška ktorá je spôsobená nervozitou. Prečo odchádzal? Kam šiel?

Pošúcha si čelo a padne na kolená aby mi bol v tesnej blízkosti. Netuším na čo sa chystá. Možno mu zase preplo a uvedomil si, že pre dneska už toho bolo dosť. Neviem, ale neodvážim sa na nič vypytovať. Cítim k nemu obrovský odpor ktorý nikdy nebol taký silný, ako v tomto momente. Je to pre mňa blázon ktorý nikdy nemá dosť. Práve teraz, by som bol najšťastnejší kebyže som tisíc míľ ďaleko od neho. Kdekoľvek, len aby tam nebol on.

„Vieš, prečo sa toto všetko deje?" zvrašti čelo a ruky si položí na kolená. Div si pri tom ešte nezapáli cigaretu aby mal pocit úplnej pohody. Je on vôbec normálny? Počkajte, to je zbytočná otázka.

Mlčky sedím ale neuhýbam pohľadom. Cítim ako sa moje oči lesknú od množstva slz ktoré už netúžia vytekať von a ukazovať tak moju precitlivenosť. Vnímam len neprerušovaný strach, ktorého sa nedokážem zbaviť.

„Zopakujem to, ale naposledy." Upozorní ma a popritom nadvihne obočie. Zdá sa mi, že má všetko pod kontrolou. Nedokážem si nahovoriť, že je to len pretvárka a vo vnútri je predsa len trošku vystrašený. Nejde to. A odpoveď je jednoduchá. On nemá žiadne city. Žiadne výčitky svedomia ani nič podobného. Je to doslovne povedané, bezcitný človek ktorého nedokážem nazývať človekom. „Vieš, prečo sa to všetko deje?"

Kvôli tomu že neprahnem po tom aby po tretí krát zareagoval inak ako doposiaľ, pokrútim hlavou. Sedím oproti nemu, všetko sa mi zdá byť tak smiešne. Som dobitý a celý od krvi, on sa pri tom na mňa pozerá bez kúsku ľútosti. Toto nie je skutočnosť, nie je to život. Dokážem to nazvať jedine tak nočnou morou.

„Takže ty to nevieš?" pokojne prehlási a vzdychne. Rukou si zájde do vlasov a potom sa mi opäť venuje, „A chcel by si to vedieť?"

Zase, ako inak, mlčím. Cítim ako mi tuhne tvár od zaschnutej krvi na koži. Len sa modlím, aby sa nezmiešala s tou čerstvou...

„Mám ťa radšej keď si ticho. A zdá sa mi, že si dostatočne neuvedomuješ isté skutočnosti. Ja len chcem mať istotu, že to raz a navždy pochopíš." Zamračí sa a s nechápajúcim tónom v hlase pokračuje, „Čo všetko musím ešte spraviť aby som ti dokázal, že so mnou nebudeš manipulovať? To ťa mám mlátiť častejšie? Alebo máš iný návrh?" nastraží uši a nakloní sa viac ku mne.

Najlepšie riešenie by bolo, keby mi dáš raz a navždy pokoj.

„Beriem to ako nie." Doširoka sa usmeje. „Potom," znovu vzdychne. „sa musíš naučiť držať jazyk za zubami. Ale ako toho docieliť?"

Nerozumiem prečo sa so mnou takto hrá. Nikdy som tomu nerozumel. Toto správanie a naťahovanie by som chápal, keby sa jednalo o psychické týranie, ktoré bývalo v minulosti veľmi časté a v podstate jediné, na čo sa zmohol. Toto manipulovanie a zastrašovanie, milé reči a obyčajné gestá ktoré vo mne vyvolávajú nenávisť, k tomu jednoducho patria. Ale prečo tento spôsob týrania opakuje zakaždým, aj keď sa ma chystá atakovať? Ešte sa nestalo, že by ma len tak zmlátil. Asi len raz, v deň, kedy ho podmienečne vylúčili. Neviem čo by sa stalo, kebyže sa tam nezjaví Louis, a nezasiahne.

Ale práve teraz, je psychická šikana to posledné, na čo by mal myslieť. Je tak rozzúrený, vidím na ňom že by ma najradšej zmlátil do bezvedomia, ale on to nespraví. Nie ihneď. Potrebuje sa zahrávať s mojou mysľou a vytvárať tak obrovský nátlak a nervozitu. Aj obavy sú o to väčšie. Nemám istotu kedy to skončí. Keby ma bezmyšlienkovite zmlátil, nebolo by o čom rozmýšľať. Bola by to záležitosť pár minút, možno len sekúnd. Ale takto, to trvá celú večnosť. A ja som čím ďalej tým viac vystrašený a vystavovaný psychickému utrpeniu.

„Mám dojem že ani," zamyslí sa, hľadá vhodné slova, „zastrašovanie, už nie je účinné. A to si ma, poviem ti pravdu, prekvapil. Zdá sa mi, že najúčinnejšie, by boli činy. Aj keď sa ti to asi nebude 2x páčiť. Rovnako ako v tej šatni, pamätáš?"

Je mi na zvracanie už len pri pomyslení na ten deň. Ale aj napriek temným spomienkam na nie tak dávnu minulosť, nedávam najavo nijaké rozhorčenie. Neskáčem mu do reči a neprosím ho, aby to nerozoberal.

Pomalým pohybom vyťahuje z vrecka svojej koženej bundy zapaľovač. Vidím, že som sa nemýlil. Nestačí mu ten žalostný pohľad na mňa. Potrebuje sa pri tom cítiť ešte viac nad vecou zatiaľ čo ja budem vnímať vôňu nikotínu. Očakávam že každú chvíľu siahne do druhého vrecka aby vytiahol jeho dokrkvanú čiernu krabičku ukrývajúcu ešte tri cigarety. Nuž keď s nemým úžasom pozorujem vzplanutý plameň mieriaci do výšky, pomaly mi dochádza, že cigarety pre tento krát, zapaľovať nebude.

New part ešte dnes :) :3

K dielu- stručne- čo chce Mike spraviť??! :O

Hviezdičkujte ak sa diel páčil, komentáre tak isto potešia :3

I love ya so so much guys x x x