Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 151

Po vystúpení na chodbe v škole :)

„Už sa so mnou mieniš rozprávať alebo sa budeme celé dva roky tváriť, že sa nepoznáme?" podídem bližšie k nej a gitary odkladám na zem.

„Tá druhá možnosť znie skvelé, zbohom." So zalomenými rukami a naštvaným výrazom ktorý sa nezmenil od doby čo mi dala facku sa svižným krokom poberá pri najbližšiu lavičku. A ja spolu s ňou.

„Mackenzie! To ako vážne? Nepovedala si snáď, že sa chceš o tom porozprávať?" dobehnem pri dvere ale pri nich sa zastavím. Neprisadnem si, len by sa rozzúrila a odišla. A to ja teraz nemôžem dopustiť. Aj keď nechcem, musím sa s ňou o tom porozprávať. Jednoducho to inak nejde.

„Ty sa chceš ešte o niečom rozprávať? Všetko už bolo povedané!" skláňa zrak a hrá sa na urazenú.

„Dobre, viem, že je to odo mňa nanajvýš egoistické ale prosím ťa," zmĺknem a posmutniem o niečo viac. Dochádza mi, že toto už nie je hra a potrebujem, aby do doplo aj jej. „prosím ťa, aby si to nikomu nepovedala." sadám si na laičku vedľa nej a pokúšam sa jej dívať do očí ktoré odo mňa neprestajne odvracia.

„To ti sľúbiť nemôžem," smrkne a bez nijakých starostí si prehodí nohu cez nohu, nadvihne obočie so smútkom v jej orieškových očiach.

Privieram oči, v žalúdku sa mi vytvoril tlak ktorý sa nijako nedá prirovnať k motýlikom. „Lenže ty musíš," zatínam päste nuž nevyznieva to výhražne. Skôr chcem len potlačiť strach, ktorý ma ovláda a som rád, že si to uvedomuje a toto gesto neberie ako prejav vzdoru. Jej by som jej nikdy nedokázal ublížiť. (len raz, na psychiatrii ale to bolo už v celku dávno)

„Nemusím nič," usmeje sa na mňa cez slzy v očiach. „chcem len urobiť správnu vec. A môžeš ma za to nenávidieť trebárs aj do konca života," zachichoce sa a utrie si potôčiky ktoré jej stekajú po tvári, „nepripustím aby si to urobil znovu. Ak tam budeš dva mesiace alebo viac než rok," mykne plecom tak ľahostajne akoby sme sa rozprávali o malichernostiach. „pomôže ti to."

„Uvedomuješ si, čo mi tu rozprávaš? Skús si tam ísť ty a garantujem ti že po týždni by si toho mala plné zuby!"

„Je to všetko čo si chcel?" zodvihne tašku zo zeme a svoje prepletené nohy narovná.

„Nie," zmením svoje správanie na oveľa pokojnejšie.

Znovu ju len šmarí o podlahu a vráti sa do pôvodnej polohy. Dáva mi znamenie, že počúva.

„Čo sa týka Michaela," spustím nuž dokážem si predstaviť aké následky a hádku to bude obnášať. Ale čo už, musím.

„Vieš, stále som na teba naštvaná a toto ti len tak neodpustím ale," prehltne naprázdno a venuje mi svoj uplakaný pohľad, „nezaslúžil si si to. Nikto si to nezaslúži ale tým že sa pokúsiš zadusiť cigaretovým dymom, nič nevyriešiš. Prečo si to nepovedal? Je to šikana a takto by sa k tebe správať nikto nemal."

Naraz sa mi zdá že je oveľa pokojnejšia a rozpráva sa so mnou ako so seberovným, bez predsudkov. „To už nikdy nespravím."

„Dobre ale ja to spravím!" ubezpečila ma so sarkastickým smiechom v hlase.

„Povedal som vám to len preto aby ste si nemysleli že mi preplo! Nie preto aby si to išla posúvať ďalej, jasné?" zvýšim hlas aby pochopila o čo ju žiadam. Mám pocit, že dnešok bude ešte zaujímavý.

„Prečo si si od neho pýtal tie cigarety?" vyhŕkne. „Najprv sa sťažuješ že ťa mláti a potom k nemu pribehneš a prosíš ho o cigarety ktorými sa pokúsiš zabiť?! Vieš ako to muselo vyzerať? Každopádne je idiot že ti ich dával keď vie, čím si si prešiel a k tomu všetkému si ešte aj astmatik." Nechápavo krúti hlavou nad svojim nenormálnym spolužiakom zatiaľ čo ja prekonám drobný šok.

„Tak prvá vec- nesťažoval som sa! Keby niet tvojej tvrdohlavosti a potreby sa do všetkého miešať, nedozvedela by si sa to. A po druhé, ja som si ich od neho nepýtal! Proste som si ich zobral." Udávam veci na pravú mieru. Predsa ju nenechám myslieť si, že som až taký chudák.

„Čože?" zdesí sa, „Ty si... och nie, Louis!" zaborí si tvár do rúk a pár sekúnd nehybne sedí. „Toto sa nemalo stať." vyriekne a opätovne si utiera oči a líca premočené od slz.

Ja si dávam všetko dokopy, „Len mi nehovor že Louis išiel za nim!" v duchu sa modlím aby to tak naozaj nebolo. Všetko by sa skazilo.

„Hneď po vystúpení." Upresní. Nezdá sa že by si z toho robila ťažkú hlavu. Skrátka sa to stalo a ostatok už sa jej netýka. Veď ako inak.

„Mackenzie, volajú ťa." Preruší náš rozhovor Ashley ktorá mi nevenuje ani nenávistný pohľad. Tvári sa akoby ma ani nevidela. Jediné čo spravila bolo že kýva hlavou smerom k Mackenzie a ona bez rečí vstala a odpochodovala preč. Spýtať sa kam ma namierené, ma nenapadlo. „Mám ti odkázať že keď opustíš pozemok školy, skontaktujú políciu." Pozrie na mňa. Jej hlas je nezvyčajne chladný ale nečudujem sa jej. Dokonca v ňom počujem aj náznak ľútosti.

„Úžasne," usmejem sa aj keď k tomu nemám žiadne dôvod, „a čo tu mám len tak sedieť?"

„Buď to alebo môžeš ísť do triedy a učiť sa tak ako ostatný. Sám si rozhodni, čo je ti lepšie." Bez ďalších rečí sa zvrtne na opätku a odchádza.

Sedím tu bez pohnutia a premýšľam, či mi to za to stálo. Áno. Aspoň časť z toho určite. Mal som vôbec na výber? Nie. Všetko by dopadlo katastrofálne tak či tak a je jedno či by som mal len dorezané ruky alebo sa k tomu všetkému pokúsil znovu zabiť. Nezmenilo by sa to. Takže vlastne nemám ani čoho ľutovať. Spravil som dobre. Áno, určite. Ale čo teraz? Mám tu len tak sedieť a čakať? A volali mojim rodičom? Na to som sa mal spýtať Ashley keď tu bola. Podľa všetkého ich určite informovali a môj osud je tým pádom spečatený. Škoda že mi Louis zobral všetky Michaelove cigarety... čož mi ale pripomína ďalšiu skutočnosť. A ak je to naozaj tak ako Mackenzie vravela, som mŕtvy. Ukradol som mu cigarety. Jeho cigarety. A to je dosť vážny dôvod kvôli ktorému by som mohol pretrpieť ďalšie psychické trýznenie alebo v horšom prípade, čo je u neho realistické, by mohla tiecť krv. A to všetko len pre jednu krabičku cigariet. No nesiem zabudnúť, že je to krabička cigariet, ktorá patrí môjmu psychicky chorému spolužiakovi. A nech si každý hovorí čo chce, je to môj názor. Nie je normálny. Je to blázon ktorý má nesmierne veľké potešenie keď spôsobuje bolesť druhým. Nie je schopný prestať po jednom údere no na druhú stranu je schopný ponúknuť cigaretu astmatikovi. V oboch prípadoch, to nie je normálne. Tá radosť ktorá z neho vyžaruje a ktorú zrejme nikdy nepochopím, je neskutočná.

A odrazu, mi je všetko jasné...

Sooo guys, máte tu nový diel :) Hádam sa aspoň trošku páčil.

Bez zbytočných rečí, prejdime k časti-

Situácia začína byť v celku zaujímavá, nemyslíte? Pojde Jake zase na psycho?

A čo tá vec s cigaretami? Mac to trochu zle pochopila :/ budú z toho problémy?

Nechcem prezrádzať dej ale v následujúcom diely... to už začne byť zaujímavé ;)

Hviezdičkujte ak sa diel páčil, komentáre tak isto vždy potešia <3 :3

I love ya sooo much guys x x x

Btw- len tak vám chcem napísať že sa v mojej hlave zrodil ďalší nápad na poviedku, tentokrát trochu iného žánru. Nechcem aby to dopadlo ako s príbehom You & I, takže, ak by ma to náhodou chytilo, možete si prečítať nové story.

Keďže nemám čo písať, som z toho dosť otrávená, nápad sa mi zatiaľ pozdáva, mám hrubý náčrt no neviem či to nie je len chvíľkové pobláznenie a potom z toho zas nič nebude.

PS: príbeh je fantasy :3 sooo kto ma rád, za mesiac (možno aj skorej) tu podľa všetkého možete objaviť novú stroku x x x :*

Bye!