Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 83

10:56 AM

Pohodím vlasmi do strany aby mi zakryli pohľad na Mayersovu. Urobím tak aj kvôli slzám ktoré sa mi tisnú do očí. Sedím tu už cez štvrť hodinu a doposiaľ som jej neodpovedal na jedinú otázku. Stále ich inak formuluje, snaží sa aby nevyznievali tak priamo popritom sú stále také isté. Lenže o tom čo sa stalo pred pár hodinami, nechcem diskutovať. S nikým. Zakusnem si do hánkou pravej ruky aby som potlačil nutkanie znovu sa rozplakať. Aj tak sú moje oči ešte stále podliate krvou, neodpuchli. Akoby mohli, keď som so psychikou úplne na dne. Cítim to. Jednoducho.... by som bol najradšej keby som bol sám. Práve teraz. O samovražedných úmysloch, čiernych myšlienkach a predstavách ani nehovoriac ale ak mám byť v tomto prípade realista, prial by som si len pár hodín samoty. Zavrieť sa v izbe, a vypnúť. Nad ničím nepremýšľať. Ale myslím, že z toho ticha by som sa za chvíľu dočista zbláznil. Chcel by som svoje slúchadlá. Počuť hudbu. Čokoľvek. Hneď ako tu skončím, zaleziem do izby a do večera budem hrať na gitaru.

„Chceš sa o tom rozprávať, Jake?"

Svoj zrak mám zameraný na ručičkových hodinách nad jej pracovným stolom. Neustále tikajú, vadí mi to. Prečo sa ma to pýta keď odpoveď dobre pozná? „Nie nechcem." odpoviem v celku arogantne ale v tomto momente mi je moje správanie sa voči nej ukradnuté.

„Ale mali by sme."

Mlčím, opäť ma začínajú páliť oči, vidím rozmazane. Tá prehnaná citlivosť, mi začína liezť na nervy. Klamal by som keby tvrdím že robím všetko preto aby som svoje emócie udržal na uzde, nie je to pravda. Keď im dám voľný priechod, je mi lepšie. Ale na verejnosti, sa cítim ponížene. Zo začiatku. Potom mi je to už jedno. Je desivé koľko vecí mi je už ukradnutých. Napríklad, keby mi teraz povedala že idem domov, môj výraz tváre by ostal bezo zmeny napriek tomu že ešte včera som po ničom inom netúžil. Netvrdím, že by som sa ani trochu netešil- to samozrejme áno. Konečne by som bol v prostredí ktoré dôverne poznám, v ktorom sa cítim "dobre" no na druhú stranu by som bol v blízkosti ľudí, ktorých netúžim vidieť, ktorých nenávidím, z ktorých mám strach.

Po pravde, mi mama s otcom vôbec, ale vôbec nechýbajú. Čo sa týka tých hádok, za tým si stojím. Ignoroval by som to rovnako ako by som prvé dni ignoroval aj ich. Myslím, že to tak v konečnom bode aj bude. (ak to tu dovtedy vydržím) Bol by som rád, keby mi na adaptáciu dali dostatočný čas. Neviem si predstaviť ako by som po tak dlhom čase išiel opäť do školy. Mám namysli ihneď. I keď by som bol najšťastnejší kebyže tam už nevstúpim, dúfam že budú natoľko ústretový a nechajú ma pár dní doma.

Mackenzie tu dlho nebola. Od tej doby čo som sa neovládol a vrazil som jej, sa tu neukázala. To som rád. Neviem ako budem znovu schopný pozrieť sa jej do očí, naozaj ma to mrzí i keď to nehodlám nijako odčiniť. Znovu sa jej asi po stí krát ospravedlním, buď to príme alebo nie. Som si istý že áno, možnože sa už ani nehnevá. Poznám ju, nikdy sa neurazí na viac ako dve hodiny.

Čo sa týka Louisa, mám v tom zmätok. Podľa všetkého to na mňa iba hral no v tom prípade mu to išlo naozaj dobre. Zdalo sa mi, že to myslí vážne. Nemôžem byť moc prekvapený, s Michaelom boli predsa najlepší kamoši. Keď ma trápil jeden, musel byť u toho aj ten druhý. A preto som rád, že som na jeho správanie sa voči mne, nezabudol. Po tom všetkom čo pre mňa za tak krátky čas urobil, som mal na to dôvod. Ale neodpustil som mu. Možno neskôr, by som dokázal celú túto záležitosť s ním, pochovať. Ale to hovorím teraz, keď už to neprichádza do úvahy. Netuším aké to sním bude keď sa vrátim. Je to šialené ale nedokážem si predstaviť, že by ma znovu začal šikanovať. Hrozná predstava. Keď si zoberiem, že som sa tu sním normálne rozprával a popritom pomyslím ako ma psychicky trýznil, nedokážem zniesť pomyslenie na to že by sa to malo opakovať.