Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 139

Po škole :)

„Necháš ma dopovedať?" S pomyslením že ju hádam nikdy nepresvedčím zatváram oči a započúvam sa do argumentov Mackenzie.

„Prečo sa tomu brániš?" Zaznel jej piskľavý hlas ktorý museli počuť aj moji rodičia. Radšej si hlasitosť mobilu o niečo stíšim.

„Pretože je to už zajtra a ja nie som pripravený." Zaťal som zuby aby bol môj hlas o niečo tichší. Nemám záujem aby počúvali moje súkromne rozhovory.

„Sám vieš že to nie je pravda!"

Bezradne sa opieram o sedadlo v aute, zosuniem sa nižšie a prstami prejdem po pár náramkoch. „Vážne! Možno kebyže mi to povieš skorej..." vyhováram sa.

„Ale to by si ustúpil! Buď rád že ma Ashley donútila povedať ti to dnes! Ja by som s tým čakala až do zajtrajška."

„Každopádne to nestíham, prepáč. Nemám nič nachystané a znemožniť sa tam nemienim."

Mám pocit že nech poviem čokoľvek, vždy bude mať tisíc dôvodov vďaka ktorým ma napokon prehovorí. Ale v tomto prípade sa nenechám zlomiť.

„A čo ak ti poviem, že mám pre teba prekvapenie?"

„Nezáujem," dodám a som pripravený rozhovor ukončiť.

„Ale no tak Jake!" Skríkne a ja si mobil odďaľujem od ucha. „Prestaň s tým!" žadoní.

„Nemám rád prekvapenia!" Obraňujem sa o čosi smelšie a podstatne hlasnejšie než by som chcel.

„Toto sa ti bude páčiť, sľubujem. Nechceme po tebe veľa. Len dve pesničky. Nebudeš tam predsa jediný. Prosím Jake, urob to pre mňa,"

„Prepáč,"

„Tak mi sľúb, že o tom aspoň budeš uvažovať."

„Už musím končiť," odbijem ju skorej ako mi slová stihne dopovedať. Jej protestovanie neberiem na vedomie a hovor ruším.

Nálada sa mi zhoršila v momente kedy som na otázku „musím ísť zajtra do školy? Neučíme sa," nedostal očakávanú odpoveď. O to viac bola k zblázneniu keď sme konečne zastavili. „Neviem koľko krát to budem opakovať ale ja tam nejdem." Neoblomne sa lepšie usadím na zadnom sedadle a zalomím si ruky na prsiach. Usilujem sa pôsobiť čo najviac odmerane a musím pripustiť, že mi to ide veľmi dobre. Až sa obávam, že ich tým naštvem viac ako som mal v pláne.

„Neskúšaj to zase Jake, nemám na to dnes náladu." Mrzuto a podráždene zabuchne dvere od auta moja matka.

Od rána je rozčúlená a celú noc nespala. Pokúšala sa dorobiť nákresy ktoré, že vraj, nutne potrebovala mať odovzdané už pred štyrmi dňami. Nezabudla niekoľko ráz zdôrazniť že by to istotne stihla kebyže si nemusí kvôli mne meniť pracovný čas a odrieknuť niekoľko dôležitých pracovných stretnutí len preto, aby som mnou mohla ostávať doma. Úžasné, hádzať to všetko na mňa! Mohla ma v pokoji nechať v tom blázinci. Presviedčal som ju a bolo len na nej, ako sa rozhodne. Ustúpila a teraz je to jej starosť. Nemusí neustále striehnuť a kontrolovať ma. To že mám otvorené dvere dokorán jej musí stačiť. Jazvy pripomínajúce moju existenciu vznikajú v bezpečí mojej kúpeľne, za zamknutými dverami. A tak mi to vyhovuje. Pre mňa je to až priveľký risk, než aby som spravil niečo horšie.

„Už som sa rozhodol, nepôjdem tam! Nepočúvaš ma keď ti hovorím, že sa tam necítim dobre?! Som pre neho len laboratórny potkan, nič viac! Nechcem sa mu už z ničím zveriť, aj tak tomu nerozumie!"

„Chápem ťa ale toto ti nepomôže. Nebudem ťa balamutiť, sám najlepšie vieš ako to je ale nerob si deň ešte horší. Keď sa bude pýtať, neodpovedaj alebo radšej klam."

„Prosím ťa ty už hlavne mlč a neskúšaj sa tam objaviť v tú najmenej vhodnú chvíľu! Všetko skazíš!"

„Ja už nedokážem ovplyvniť nič..."

Zažmúrim oči a pokorne vystupujem z auta, dvere prudko zabuchnem aby som prepočul Dylanove ďalšie nezmyselné reči. Občas ma desí viac ako si uvedomuje.

Omnoho radšej by som sa práve teraz nachádzal v škole a odsedel si tam tie tri nudné hodiny, na ktorých by sa mohlo veľa stať. Posledný majú telocvik.... to by som mohol byť už dávno, na ceste domov.

Čakáreň je poloprázdna ale aj tak som prekvapený keď tu vidím čo i len jedného človeka. Pocity ostávajú nezmenené. Je mi tu trápne a oveľa radšej by som bol kebyže je miestnosť prázdna.

Chalan ktorý môže mať tak sedemnásť, je tu sám. Dlhšie vystrihané, neprirodzene kričiace blond vlasy na ľavej strane mu zakrývajú zorné pole ale keď sa narovnal, videl tak isto dobre ako ktokoľvek iný. Na dlaniach má výrazné jazvy a zakrýva ich len svojou druhou dlaňou ktorej chrbát ruky prekrývajú rovnaké ozdoby.

Miestnosťou sa nesie pach cigariet ktorý ma očami zaviedol pri ďalšieho spoluväzňa ktorý meravo čaká na výkon trestu. Odhadujem že je istotne o niečo mladší ako ja aj keď výškou si môžeme byť seberovný. Nepozorujem na ňom žiadne viditeľné znaky depresie alebo výkyvov nálady. Samozrejme je hlúposť zameriavať sa len na jazvy. Čo ja viem čo sa skrýva pod jeho hrubou koženou bundou s hrotmi. Tak isto môže mať tajomstva a nepotrebuje ich ukazovať ľudom na verejnosti. Kto vie, možnože ten cigaretový pach je jeho zásluhou. Radšej ho prestanem tak nápadne pozorovať. Všimol si ma a odsunul sa ďalej. Pri každom pohybe mu zacingali reťaze prichytené na dotrhaných jeansoch.

Koho tu máme ďalej?

Dievča sediace o niečo ďalej na tretej podlhovastej lavičke. Vyzerá ako normálna osemnástka ale zdanie môže klamať. Čo ak to malé dievčatko sediacej vedľa nej nie je jej sestra ale dcéra? Najprv som si nemyslel že patria k sebe ale zaujíma sa o ňu a prihovára sa jej ako k rodinnému príslušníkovi. Tak trochu vyzerá ako sestra toho predo mnou, s dorezanými rukami. Majú takmer totožnú belavú farbu vlasov ale na rozdiel od tej malej sa k sebe nepriznávajú. Je možné že majú problémy v rodine alebo vôbec nie sú pokrvný súrodenci.

Čo si asi myslia o mne? Jazvy, o ktorých nevedia ani moji rodičia, mám skované pod obväzom a pod dlhým rukávom trička. Istí to dokonca aj tenká mikina vďaka ktorej sa cítim chránenejší. To že už vyše týždňa spolunažívam so živou mŕtvolou vďaka ktorej mi občas behá mráz po chrbte, nemajú šancu vedieť.

Čas sa vliekol strašne pomaly a ja zase nerozumiem, prečo sme sem museli ísť tak skoro keď boli ešte traja pred nami. Svoje námietky som si však nechal radšej pre seba. Nemal som potrebu sa s nimi hádať pred očami ostatných. Zrejme je to hlúpe ale bolo mi ich ľúto. Tie šrámy na jeho chrbtoch ruky museli mať nejaký dôvod. Lenže ja neviem aký. V mojej domnienke s fajčením som sa nemýlil. Naozaj bol zdrojom chalan ktorý odišiel už pred pätnástimi minútami s krabičkou cigariet v rukách. Ani jeho problém nepoznám a kto vie, či s tým ma fajčenie niečo spoločné.

Michael je tuhý fajčiar. Často krát sa stávalo že chodieval fajčiť aj počas hodín a keď sa vrátil do triedy, bolo márne sa vyhovárať. Obraňoval sa odpoveďou, že ho to upokojuje. Hádam aj to bolo odôvodnenie pre fajčenie v tak mladom veku.

A to dievča s tou malou? Neviem. Netuším. Niečo mi ale šepká, že neboli sestry. Sú to len úvahy ale pripadajú mi byť omnoho realistickejšie. Prečo? To vám neviem povedať.

Konečne som prišiel na rad Ja.

Nový diel :) Hádam sa aspoň trooošku páčil :)

Ako myslíte, že sa nakoniec Jake rozhodne? Pojde vystupovať alebo nie?

A ako to bude vyzerať u psychológa? :/

Hviezdičkujte ak sa diel páčil, komentáre tak isto potešia :)

I love ya so so much guys x x x