Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 90

Päťdesiaty druhý deň na psychiatrii

 

„Vráť mi ich!" Načiahnem sa smerom k Michaelovej dlani ale on je rýchlejší. Nemal som v úmysle spraviť pár krokov dopredu aby som sa k nemu opäť dostatočne priblížil ale Louis nenechal nič na náhodu. Dlaňou mi pritlačí na hrudný kôš a ja som opäť raz ako prilepený k vlastnej skrinke. „Prosím Michael vráť mi ich!" ponížene ho po stí krát žiadam, dokonca som pridal aj slovíčko prosím.

„Žiadne nemám, zídu sa mi." Uškrnie sa a nadvihne obočie, jedno zo slúchadiel si vložil do ucha.

„Kúp si vlastné!" Vytáča ma keď vidím že ma totálne ignoruje. Prevrátim očami a keďže sa Louis už toľko nesústredí na môj hrudník, bez problémov som schopný sa pohnúť z miesta a pokúsiť sa mu ich vziať znovu.

Bohužiaľ to nebol ten najlepší nápad pretože v okamihu som späť na tom istom mieste ako pred tým. Louisovi venujem jeden naštvaný pohľad na ktorý reaguje širokým úškrnom.

„Zdá sa to len mne alebo má krpec dnes nejako moc energie?" priblíži sa a v tom momente začnem chrbticou tlačiť do skrinky z väčšej sily. Chcem byť od neho čo najďalej i keď to momentálne nie je možné. Ako vždy sú tesne blízko u mňa a mne je to hrozne nepríjemné.

„Chceš ich?"

Pozriem na neho a potom na svoje slúchadla ktoré zviera v dlani. Jedno zo zelených slúchadiel sa pohupuje z jednej strany na druhú a ja ho očami sledujem. Kebyže chcem, mohol by som sa po ne načiahnuť ale nič by som nezmenil. Nepustil by ich. Na jeho otázku len prikývnem.

„Dobre, tak si ich zober." V jednej chvíli mi ich podáva no v zapätí ruku znovu stiahne. „Ow, alebo vieš čo..."

„Michael vráť mi ich!" zvýšim hlas ale nie moc. Dávam mu najavo že tu nie som pre to aby som ich zabával. Nanešťastie aj to jemu stačí, aby pokračoval. Baví ho keď vidí ako sa rozčuľujem nad jeho správaním.

„A čo tak sa ísť najprv prezliecť Devon? Za chvíľu začína hodina. A vieš čo dneska robíme? Kliky."

Ja nie.

„Aj ty." Šepne s vážnosťou v hlase.

Strasie ma. Ako keby mi čítal myšlienky. Prehltnem na prázdno a pozriem sa mu do očí. „Ale..."

„Začni." Vzdychne a oprie sa o skrinku.

To nemyslí vážne.

Zalomí si ruky na prsiach. „Mám to snáď zopakovať?"

„Ale..."

Povedať mu dôvod kvôli ktorému to odmietam robiť sa mi zdá byť ešte horší, veľmi živo si dokážem predstaviť ktorým smerom by sa táto téma zvrtla. No cez to všetko, ho neposlúchnem.

„Hneď!" rozkáže mi trochu podráždenejšie ale snaží sa aby jeho hlas ostal pokojný. No nedokáže ovládať svoje emócie, počujem ako sa mu chveje hlas od vzrušenia.

Mlčím, a ani sa nepohnem. Zovrie mi žalúdok, ovíja mi ho nepríjemný pocit.

Prstom si prešiel po čele a následne po obočí, urobí tých pár korkov aby bol znovu tesne u mňa. Pozerá sa na mňa z jasnej výšky, z očí mu srší zloba. „Na zem!" pošepkal. Dáva mi jasne najavo kto má navrch a v tejto chvíli všetka tá ľahkovážnosť akosi vyprchala. Z mojej, aj z jeho strany. „Hneď..."

2:00 PM

„Ďalej to už poznáte." Bez záujmu komunikovať s ňou si ľahnem na gauč v jej pracovni, v rukách neustále otáčam rubikovu kocku.

„A ty poznáš moju odpoveď Jake. Chcem, aby si to dokončil. Rozprávaj." Nabáda ma, som prekvapený aká je dnes pokojná.

Jej slová pomaly nevnímam, som vo svojom vlastnom svete. Nemám náladu s ňou o tom debatovať, ani to nejako rozoberať. To čo nasledovalo potom, ma ničí. Stalo sa to nedávno. Nerád na to spomínam aj keď sa mi stali horšie veci.

„Pozri Jake, som rada že si dnes výnimočne taký kľudný a práve preto si myslím, že by sme to mali využiť."

Panuje mŕtve ticho. Ona čaká na odpoveď ale ja mám priveľa práce.

„Môžeš to na chvíľu odložiť?" požiada ma.

Ignorujem ju a ďalej si robím svoje, začína ma z toľkých farieb na ktoré sa neustále sústredím viac a viac, bolieť hlava. Otáčam ju, prevraciam a obzerám ale akosi sa neviem pohnúť ďalej.

„Jake, prosím ťa aby si sa na našu debatu sústredil."

Jednu stenu. Za pol hodinu som dokázal poskladať len jednu stenu!

„Vnímaš vôbec čo ti rozprávam?"

Ale ako pokračovať? Neviem. Farby sa mi miešajú do jednej a mám v tom zmätok. Mám nutkanie to dokončiť. Nemôžem ju nechať rozrobenú.

„Jake!"

Musím ju poskladať aby dávala zmysel.

„To stačí, polož ju na stôl!"

Aby v nej nebol chaos....

Odtrhnem zrak od pestrofarebného hlavolamu v tom momentne ako mi ho vytrhne z rúk. Vystrašila ma avšak rýchlo sa spamätám a znovu si pokojne ľahnem. „Len ju chcem dokončiť!" osopím sa na ňu. Posadím sa a hlavu si zaborím do dlaní. Po chvíľke, sa na ňu pozriem prosebným pohľadom. „Môžem ju dokončiť?"

„Najprv dokonči svoje rozprávanie a potom ti ju vrátim." Je vytrvala a mne je jasné že mu ju nevráti dokiaľ jej nepoviem, čo bolo ďalej.

„Zas tak moc ju dokončiť netúžim."

Vzdychne, „Jake!" odrazu stráca nervy.

„Prečo? Prečo ma zase nútite spomínať na veci o ktorých jednoducho hovoriť nechcem!" naštvane zvýšim hlas, nie je to fér. Nevie aké je to pre mňa ťažké a netuší, koľko bolesti mi to prináša. Nemá poňatia ako moc sa premáham aby som jej vykreslil situáciu v ktorej som mal opäť mizerné postavenie a psychiku v koncom.

„Je to terapia Jake! Pomôže ti to! Ty to teraz nevidíš ale neskôr pochopíš, že som pre teba chcela len to najlepšie!"

Jej reči ignorujem. Neprešla si tým, a to mne úplne stačí. Nerozumie tomu. Dobre, i keď to bolo už dávno, viac ako mesiac dozadu, ako si môže myslieť, že to pre mňa nič neznamená? Pamätám si to. Všetko! A to hrozne bolí. „Toto nie je terapia," hlesnem, „toto je týranie...."

Takže nový diel ešte dnes :) A máme tu zase Jakeovu spomienku ktorá bude pokračovať v následujúcom diely :)

Ďakujem moc Vám, čo to čítate od začiatku až doteraz, Vám, čo mi zanechávate komentáre ktoré ma tešia viac ako si len viete predstaviť :3

Jááj ale tá štylistika, nemyslím si že je najhoršia no keď čítam niektoré storky tu na Wattpad, cítim sa ako amatér :D potlesk pre tých ktorým takéto opisy stačia

(clap-clap)

Ako vždy hviezdičkujte, komentujte aaaaa.... šírte tento príbeh ďalej :D Love ya so much guys x x x