Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 52

Pozorujem ako sa chodby postupne zaplňujú množstvom deciek a zároveň sa tak veľmi rýchlo vyprázdňujú. Niektorý smerujú do učební fyziky a biológie, ostatý majú namierené domov.

„Fakt ma nechceš tú hodinu počkať?" S plecniakom na ramene sa ma pýta Louis, počúvam jeho slová len jedným uchom pretože mi v hlave pobehujú iné, závažnejšie myšlienky.

„Nie, to je v poriadku." Pokúšam sa o úsmev. Mackenzie sa na mňa pozerá s neveriacim pohľadom, zjavne jej môj úsmev pripadá byť nahraný, falošný a kŕčovitý- jednoducho taký, aký skutočne je.

„Si si istý?" Ubezpečuje sa hoci si dobre všimla že jej výrazom dávam najavo, aby sme to nerozoberali.

„Počuj myslím si, že domov trafiť viem." Trochu som sa naštval, nechcem aby sa ku mne zrazu správali ako k malému decku. „Maj sa Louis." cítim sa trochu zvláštne ale vo vnútri som šťastný, že mám nového kamoša. Neviem síce či môže Louisa prehlasovať za svojho priateľa, neviem či vôbec chce byť môj kamoš, ale ja ho tak po dnešku beriem. Nejeden krát mi pomohol a to so cením. Keby nebolo jeho, neviem, ako by to so mnou v mnohých prípadoch dopadlo.

Mackenzie je trochu zaskočená že som sa s ňou nerozlúčil, ale tvárim sa, že som si jej prekvapený výraz nevšimol. Prečo by som ju mal zdraviť, keď mi spôsobila ďalšie nepotrebné problémy? Mám dojem že to bude ešte horšie, a vždy budem mať na pamäti, že za to môže ona. Keby tak vedela udržať jazyk za zubami, keby tak moc netúžila riešiť moje problémy a nestarala sa do vecí, do ktorých jej nič nie je.

„Ahoj Jake." Keď už nie Ja, pokúša sa nastoliť mier aspoň ona.

Cítim sa trápne aj za ňu že sa mi takto podlizuje. Omnoho šťastnejší by som bol, keby si uvedomila svoju chybu, keby sa aspoň raz na svet pozerala mojimi očami. Možno by jej potom doplo, v akom strachu (a kvôli nej ešte vo väčšom) som doteraz žil a ešte stále žijem, možnože by si uvedomila, prečo som chcel aby nikomu nič nepovedala. Je to odo mňa bezcitné ale želal by som si, aby tú bolesť pocítila na vlastnej koži. Aby aspoň raz precítila moju fyzickú bolesť ktorou som si musel prejsť, aby bola s nervami v koncoch ako v deň, keď mi Michael jednu vrazil. Prial by som jej to. Som si istý že si to ešte dnes budem vyčítať, ale v tuto chvíľu, by som jej to doprial. Doprial by som jej to málo, ten smiešny kúsok psychických trápení a rozbitého nosu v prví deň. Kedy mi bol schopný spôsobiť bolesť inak než psychicky. Verím, že by bola zlomená. Ale možnože by si potom konečne dala dohromady celú tú skladačku ktorej kúsky sa skladajú z mojej bolesti a utrpení, a mlčala by....

Bez ďalších slov sa poberám preč, premáham sa aby som sa neotočil a nepozrel sa na nich. Keby som sa obzrel a videl ako tam stoja a dívajú sa na mňa, aspoň Mackenzie určite,  ovládla by ma túha ostať s nimi. A to nemôžem dopustiť. Dokážem sa o seba postarať sám a nepotrebujem, aby mi Louis robil ochranku, presne tak ako to spomenul Michael.

A keď už sme pri ňom, neuvidím sa s ním minimálne dva dni, k tomu za chvíľu začína víkend, budem mať od neho aspoň na chvíľu pokoj. Môžem len dúfať, že dovtedy vychladne. Keby ho tak vyhodili na celé dva týždne! To by bol raj na Zemi. Zrejme to znie smiešne ale budem veriť, že sa zmení. Že po tom všetkom čo sa dnes stalo, konečne dostane rozum. Louis ho dostal, a on by mohol tiež.

„Všetko sa obráti k lepšiemu. Ver mi." Chlácholím sám seba, napadá ma že som na to fakt zle. Musím si to všetko usporiadať a vôbec strebať to všetko, čo sa dnes stalo. Viem ale, že to nebude jednoduché. Ešte k tomu ma doma čaká rozhovor s rodičmi, mama bola dosť roztržitá a neustále si vyčítala, že nič nespozorovala skorej. Povedal som jej, že je to dobré, že si to nemusí vyčítať ale myslel som si svoje. Keď jej to teraz tak ničí svedomie, prečo sa o to nestarala doteraz? Niekedy sa mi zdá, že svojich rodičov nechápem. Presne tak, ako oni nechápu mňa.

„Kde máš Louisa Jake?" Uškrnie sa Troy len čo ma zbadá. Sedí na zábradlí pred vstupom do budovy školy a pobavene na mňa hľadí, snažím sa ho ignorovať rovnako ako Drakea, Zacka a.......MICHAELA?!

Nedopovedám mu a naďalej si kráčam svojim smerom, tvárim sa akoby som jeho otázku vôbec nepočul a akoby mi srdce nevynechalo úder. Jedným očkom sa na neho zahľadím a spozorujem, že kývol hlavou čo vo mne prebudilo miernu triašku, ostatný sa taktiež postavili a niet pochýb, že idú za mnou.

Dobehnú ma, kráčajú popri mne, z minúty na minútu som nervózny ako ešte nikdy. Drake s Troyom stoja po mojej pravici zatiaľ čo Zack je na ľavej strane. Len Michaela nikde nevidím...

„Zastav sa na chvíľu, Devon."

Už je mi jasné že Michael musí byť niekde za mnou, len on jediný ma oslovuje Devon. Je mi to však jedno a i keď sa začínam stále viacej a viacej báť, nezastavujem.

Snažím sa kráčať dopredu a nedať najavo zdesenie, ale to je už márne. Michael (musel do byť on) ma potiahne za batoh a ja spravím pár krokov dozadu.

„Nerozumel si?" hnev z neho priam srší, ale viem, že zatiaľ sa ovláda.

Dívam sa na neho s vystrašeným výrazom, klepe sa mi dolná pera a v tele mi začal prúdiť adrenalín.

„Ty máš v sebe ešte toľko drzosti, že ma ignoruješ? Vážne?" chcel by sa zasmiať ale v túto chvíľu si zachováva vážnu tvár.

„Ja predsa za nič nemôžem Michael!" Zvýšim hlas, snažím sa pôsobiť nebojácne ale vo svojom vnútri sa utápam v mori strachu. „Nie je to moja vina! Mackenzie...."

„Aha takže mám namiesto teba zmlátiť Mac? To si fakt taký úbohý a necháš dievča, aby to schytalo za teba?"

Mlčím, nemám mu čo povedať. Jasné že to nechcem! Nikdy by som nedopustil aby Mackenzie ublížil tak ako mne. Očkom zavadím o ostatných chalanov ktorý sa potají smejú, len Ja a Michael, sme vážny.

„Ale uvedomuješ si že....."

„Nemôžeme to nechať tak? Nemôžeme na to jednoducho zabudnúť?" Pýtam sa ho s prosebným výrazom hoci odpoveď už dávno poznám.

Zasmeje sa, krúti hlavou, s úškrnom a so škodoradosťou v očiach mi odpovedá, „Nie Jake, nemôžeme." zodvihne obočie.

Aj by som ostal prekvapený že mi odrazu povedal Jake, ale na to momentálne nemám čas.

„Mali sme dohodu, zabudol si?"

„Ja by som to Mackenzie v živote nepovedal! Nie za normálnych okolností! A ty to dobre vieš! Dobre vieš, že by som to nikomu dobrovoľne nevytáral!"

„Už sa stalo Devon."

Zaráža ma že mi to hovorí s takým úsmevom, s takým potešením a kľúdným hlasom. Skoro to vypadá tak, že celú tú dobu na nič iné nečakal. Akoby stále dúfal že urobím chybu, tak hroznú chybu za ktorú ma bude môcť okamžite zmlátiť. Ako teraz...

„Prečo Michael? Prečo ma neustále š," zarazím sa a radšej hľadám vhodnejšie slová. „stále provokuješ a podobné veci? Je tak ťažké má ignorovať a správať sa ku mne ako k normálnemu spolužiakovi? Ja som sa ťa celú tú dobu snažil ignorovať tak prečo to neskúsiš aj ty?"  viem že toto nie je tá najvhodnejšia chvíľa skúšať hrať na jeho city, už dávno som zistil, že žiadne nemá. Skôr sa mi zdá že ho tým provokujem, ale to mi je jedno. Tak či tak by ma zmlátil rovnako. Rovnakou silou a s tým istým rozzúrením ako každý iný deň.

„Pretože je to zábava Devon."

Vypliešťam oči a dívam sa na jeho ďalší úškrn ktorý mi s radosťou venuje. Viem, že už neexistuje východisko. Dnes, to pekne schytám.

Táák nový diel ešte pred tým ako odídem do školy :)

Čo myslíte, čo sa stane? :O Zmlátia Jakea viac ako doposiaľ alebo to bude zas len zastrašovanie? Objaví sa tam Louis alebo Mackenzie a zábrania najhoršiemu?

PS: Prepáčte za nedobre podávane odseky.... skúste to pretrpieť ja to niekedy upravím, snáď aj na Wattpade :)