Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 55

Musím vás ešte upozorniť že odteraz vety označované takto-

„Vážne? Nevrav!" ----- sú úplne obyčajné vety tak ako doposiaľ

Vážne? Nevrav!----  bez úvodzoviek označené šikmým písmom sú myšlienky

„Vážne? Nevrav"--- s úvodzovkami je označovaná ako priama reč NIEKOHO iného, nechcem prezdrádzať dej, jednoducho... ako keby ste sa hádali sám so sebou. odpoevali na hlas iba vo vašej hlave :) hádam sa chápeme. Dúfam že sa vám čsť bude aspoň trošku páčiť

- U Jakea doma

„Už teraz tam máš riadnu hrču." Pomaly sa dotýka mojej hlavy, opatrne mi prehrabne vlasy aby mi na spánok položila už druhé vrecko s ľadom.

„Vážne? Nevrav! Bez teba by som to nevedel." Pozriem na ňu a vidím, že som sa jej dotkol.

„Tak prepáčte Pán Devon! Prepáčte, že vám chcem vôbec pomôcť!" ironickým tónom hlasu sa asi snaží rozptýliť napätú atmosféru, no nedarí sa jej to.

„Ak to mal byť pokus o vtip..... nebol vtipný."

„Nie ale zato ty, vyzeráš smiešne." Zasmeje sa bez ohľadu na vážnosť situácie.

„Ha-ha som rád, že som ťa pobavil." Odpovedám jej taktiež dosť podráždene, neprosil som ju, aby tu ostávala. Kľudne ma tu s Louisom mohla vyhodiť a pokračovať vo svojich plánoch. Dokázal by som sa o seba postarať sám, však aj tak na mňa len hľadí a snaží sa byť nápomocná, čož jej mimochodom, vôbec nejde. „Niežeby som ťa vyhadzoval, ale už to zvládnem sám."

„Samozrejme! Ty vždycky všetko zvládneš sám! Nechápem ťa Jake, mal by si byť rád, že nás tu máš!"

„Tak prepáč, že momentálne nemám náladu! Na nič!" Skríknem.

„Vieš že si niekedy strašne protivný?" Neveriacky krúti hlavou.

Zdravou pažou si pretriem oči, hlavu si dám vyššie a snažím sa ju nevnímať. „A ty si zase moc ukecaná." šepnem.

„Čo si povedal?!"

„Ešte mi tečie krv?" Vyberiem dva zrolované kúsky vreckoviek z nosu a nakláňam hlavu dozadu.

Mackenzie spraví grimasu, vyzerá akoby zjedla kyslý citrón „Fuj to je odporné. Áno, daj si ich späť!" odvracia zrak od krvou nasiaknutých kapesníkov.

„Tvoji rodičia tu budú asi o hodinu." Oznamuje nám Louis ktorý kráča dole schodmi. Čo vlastne pohľadával na hornom poschodí? Je tam len hosťovská a moja izba, a ani do jednej som mu nedovolil vojsť!

„Nepovedal si im čo sa stalo všakže?" Hľadím na neho prosebnými očami akoby som mohol ovplyvniť jeho odpoveď.

„A čo som im mal klamať?" Rozhodí rukami do vzduchu.

Sťažka privieram očné viečka, zastonám a nakloním hlavu viacej dozadu.

„Ako ti je krpec?" Kývne na mňa hlavou a sadá si na pohovku vedľa Mackenzie.

„Odpusti si tie poznámky aspoň teraz dobre? A je mi fajn, kľudne choďte domov!" odpoviem podráždene. Je mi jedno ako sa teraz k obom správam. Nedokážu pochopiť aké je pre mňa ťažké, sa s tým vyrovnať. Mal som dojem, žeby nemal problém ma zabiť.

„Hneď keď prídu Vaši." Oznámi s kľudom.

Civím na neho chladným výrazom, vie, ako moc ma týmito rečami štve a robí mi to naschvál. Nechápem ako mi ešte pred dvoma dňami dokázal strpčovať život a robiť naprieky, a dnes tu predo mnou sedí, čaká na mojich rodičov a tak trochu na mňa i dáva pozor. Teraz mám na seba miernu zlosť za to, že som sa mu zveril. Že som mu povedal ako prestávam zvládať psychické týranie, ako moc ma to ničí a vyčítam si aj to, ako som pred ním spomenul, že sa mi už nechce žiť. Niekedy by bolo lepšie, nechať si všetko pre seba.