Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 20

Nie, toto sa dozvedieť nemala! No keby ste videli ako na mňa kričí a za každú cenu sa snaží získať odpoveď. Čo iné som mohol? Mohol som mlčať alebo jej zavrieť rovno pred nosom ale ja sprostý sa nedokážem ovládať.

„ON? Takže si si to nespravil sám?" zhrozí sa pri predstave že na mňa niekto vztiahol ruku. „Pre boha, čo sa ti stalo? Kto ti to urobil?" začala ma hladiť po líci tak ako dneska na telocviku a ja urobím to isté čo vtedy- uhnem jej hlavou. O jej ľútosť nestojím.

„Zabudni na to." Môj hlas znie veľmi prosebne a skutočne to tak aj cítim. Nechcem aby sa do toho zaplietla. Keby zistila pravdu, do zajtra by o tom vedela celá škola.

„Niekto ťa zmlátil?" pokojnejším správaním sa pokúša zistiť viac.

„ZABUDNI NA TO! Nie je to tvoja vec!" Tak moc po nej vrieskam až mi je z toho zle. Svoj hlas nespoznávam, pripadá mi akoby patril nejakej divej zvery.

Neveriacky krúti hlavou, ničomu nechápe. Zodvihla ruky akoby sa chcela brániť a vzdala to. „Vieš čo, nech je po tvojom Jake! Dám ti svätý pokoj a ty sa zase hraj na toho bezduchého samotára keď ti je tak lepšie. U mňa už oporu alebo pochopenie nehľadaj." slzy jej kvapkajú na hnedú koženú vestu a keď sa vsiaknu, presne vidím miesta na ktoré dopadli.

„Povedala si oporu? Pochopenie? Kedy som ja u teba hľadal niečo z toho? To ty za mnou furt doliezaš!"

Myslím že som radšej mohol mlčať a nechať Slečnu dokonalú mať posledné slovo, je to však ťažšie než sa zdá. Prečo si len myslí, že som tak moc úbohý aby som u nej potreboval hľadať bezpečie alebo rameno na vyplakanie? Nie som predsa baba ale správa sa ku mne ako ku svojej dobrej kamarátke a absolútne ignoruje skutočnosť že vzťahy báb medzi babami, sú iné ako vzťahy chalanov medzi chalanmi. Týmto správaním ma pred nimi strašne ponižuje a oni z toho majú skvelé komické vystúpenie. Ako sa môžem medzi nich aspoň čiastočne začleniť keď som neustále v takomto trápnom postavení. Nepotrebujem aby sme boli kamoši, chcem len ich rešpekt. Už netúžim byť ten nový chalan ktorý je každému na smiech, ten najmenší a najčudnejší na ktorom sa môžu zabaviť či vyvŕšiť. Túžim len po tom, aby mi dali pokoj a ignorovali ma, popritom sa na mňa pozerali ako na seberovného, obyčajného a nezaujímavého spolužiaka. Chcem toho tak veľa?

Asi som práve zistil, kde má Mackenzie hranice. Musím uznať že keby som mal aj ja takú slabú psychiku ako ona a rozplakal sa kvôli takejto hlúposti, medzi chalanmi by som neprežil ani deň. Lenže ona je dievča, je jasné že baby sú zraniteľnejšie a na ňu je toho teraz priveľa. Nikdy by som si ale nepomyslel, že je taká krehká.

„Len tým chcem povedať, že si mi nebol ukradnutý. Až doteraz. Maj sa." Zvrtne sa na päte a opúšťa môj pozemok.

Nie je ako ja. Keby som bol na jej mieste, celú dobu by som sa pozeral do zeme, lenže ona nie. Neustále mi pozerala do očí a to bolelo ešte viacej. Dala mi tak pocítiť, že pre ňu nie som len úbožiak, za akého ma považujú ostatný. Práve teraz som zrejme stratil jediného človeka ktorý by mi mohol byť NIEKEDY oporou. Som však príliš arogantný na to, aby som si to priznal.

Prepáčte že je časť tak krátka, mám to rozdelené aby ste v tom mali aký taký prehľad. Nabudúce bude dlhšia :) Myslíte že bude mať Jake kvoli tomu problémy? :O Bola by Mackenzie schopná niečo podniknúť bez jeho vedomia?