Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 105

3:48 PM

Nerozumejú tomu! Nechápu, nechápu, aký je to skľučujúci pocit ktorý z vás vysáva všetok život a postupne vás požiera zaživa!

Nevie pochopiť prečo si ich (podľa jej názoru) stále obraňujem a tvrdím, že ich správanie nebolo až tak hrozné. Pravdu povediac bolo príšerné a každým dňom som bol z toho na nervy viacej a viacej ale nikdy by som nenabral tú odvahu to niekomu povedať.

Nebolo to potrebné. Nie... nebolo. Vážne nie.

Pretože som stále, nestratil nádej.

Na začiatku roka som veril, že sa spamätajú. V strede prvého mesiaca som v to dúfal a len čakal na zlomový moment ktorým sa to čoskoro všetko skončí a o pár hodín pre nich budem zase len nezaujímavý spolužiak. Na konci mesiaca som sa modlil aby som úspešne opustil tento svet.....

Tvrdím, že sa to dalo znášať a pritom som bol po prvom mesiaci tak na dne až som sa pokúsil spáchať samovraždu.

Toto je pre Kirsovu niečo nepochopiteľne.

Úprimne nedokážem pochopiť, čo je na tom až také prekvapujúce.

Áno, trpel som. Psychicky ma týrali každý jeden deň, hodinu či prestávku. Ale ja som to znášal a ignoroval s pomyslením na to, že ich to omrzí.

Okrem strachu a pocitu úzkosti som do školy chodil s mienkou, že nebudem jediný ktorý tam znovu raz bude zohrávať úlohu menejcennej bytosti. Vedel som, že trpia aj iní. Ine baby a chalani z iných tried, a pritom sa nikdy nesťažovali. Riešili to po svojom. Okrem rán na duši či na tele sa domov vracali aj s niečím ďalším. S dojmom, že sú niečo menej. Že sú iný. Musia byť, keď sa k ním takto správajú no nie?

Tak si ubližovali.

Trestali samých seba za niečo, čomu sami dobre nerozumeli.

To isté som robil aj ja. Neskôr.

Myslím si, že som to už raz spomínal ale v tomto prípade nie je od veci keď to zopakujem-

Psychická šikana dokáže ublížiť viac ako tá fyzická.

To sa mi vždy zdalo byť nepredstaviteľné, teda až do chvíle, kedy som sa stal jej obeťou.

Čakal som. Každý jeden deň som rozmýšľal, či mi dá konečne pokoj alebo nie. Stačilo... stačilo ho vidieť, pozorovať ako sa ku mne približuje. Dívať sa na jeho usmiatu tvár zakaždým keď pri mne stál, keď ma udieral do hlavy, kradol veci. Mal som obavy už len z toho, že tam bol. A každým ubúdajúcim dňom, som ho nenávidel stále viacej. Keď na mňa rozprával, keď sa snažil byť milý, keď sa pretvaroval, keď sa ma dotýkal. Pociťoval som voči nemu a ostatným chalanom nenávisť ktorú som neskoršie ventiloval práve sebapoškodzovaním.

Na konci prvého mesiaca som sa tomu poddal a bol som rozhodnutý sa zabiť. Urobiť všetko preto, len aby to už skončilo.

Keď mi začali ubližovať fyzicky, bolo to ako postup o level vyššie. Jeho nenávisť nepoznala hraníc. A moje prahnutie po večnom pokoji od nenávidených spolužiakov, taktiež.

Túžil som po tom aby moja zblúdila, stratená duša utápajúca sa v nekonečnom strachu, konečne našla pokoj.

Sťažovať sa niekomu, by bolo..... by bolo hlúpe. Nič by som tým nevyriešil. Napokon, to tak aj dopadlo. Vďaka Mackenzie sme sa o tom všetci presvedčili.

A teraz, keď ma odtiaľto pustia, viem, že sa to nezmení. A toho sa bojím. Pretože sa to bude opakovať a ja som presvedčený, že to nedokážem. Ale tú istú chybu neurobím 2x a za žiadnu cenu sa výstup v riaditeľni opakovať nemôže. To by som sa fakt, na mieste radšej zabil. A moja duša so sebavedomím veľkým asi ako zrnko piesku, by sa pokúsila ten doteraz nenájdený večný pokoj, vypátrať znovu.

Nový, krátky diel :) V tomto sa fakt nič nedialo, sú to len Jakeove spomienky a celkovo názory :)

Aký máte na ne názor vy?

Sľubujem že ďalšie časti už budú fakt o niečo zaujmavejšie a ja verím, že sa mi to vmestí do tých 200 častí :)

K dielu- nemám sa vlastne čo opýtať, ja len dúfam že vás to až tak strašne nenudí :D

A ďakujem za krásnych 5K Reads ^_^

o Votes ani nehovorím :3 thanks :)

Ako vždy hviezdičkujte ak sa diel páčil, komentujte ak chcete, vždy to poteší :) I love ya so so much guys x x x