Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 109

Sedemdesiaty štvrtý deň na psychiatrii

 

„Vstúpte!" Započul som spoza dverí a to ma osmelilo aby som vošiel.

„Ahoj, neruším?" Kývnem na ňu hlavou, stále som neprekročil prah a nevstúpil tak do jej teritória.

„Ty nikdy."  Venuje mi svoju pozornosť a časopis ktorý tak horlivo čítala, odloží bokom a bezcieľne pohupuje nohami.

„Prišiel som sa rozlúčiť." Zachrapčím a podídem k nej. „Ráno odchádzam."

„Viem." Odpovie neutrálne.

„A ty? Kedy ťa pustia?" snažím sa pokračovať v rozhovore, zaumienil som si že sa pokúsim byť voči nej viacej empatický. Zaslúži si to. Doteraz sme stále hovorili len o mne, a ja by som to v posledný deň, rád zmenil.

„Neviem. Nepýtala som sa. Ale to nevadí. Mne je tu dobre." V pokoji mykne plecami a odloží časopis na druhú stranu postele a naznačila mi, aby som si k nej prisadol.

„Vážne? Ja tu z toho už šaliem." Dostanem zo seba chabý smiech. „A je ti lepšie?"

„Mne bolo vždy dobre." Odvetí a ja mám pocit, že som sa jej touto otázkou dotkol.

Rýchlo premýšľam čo sa jej spýtať ďalej. „Nenudíš sa tu? S Mattom si pohádaná?"

„Nie." Odvrkne. Nie som si istý na ktorú z otázok mi odpovedala. „S Lux sa mám stále o čom rozprávať."

Bingo! Presne na toto som čakal!

„Takže sa už neobávaš?" Otočí sa smerom ku mne, do očí jej padajú neposlušné pramienky vlasov.

„Ehm, myslíš života tam vonku?" zarazím sa a so svojou otázkou si musím počkať. „Áno. Áno....asi trochu áno. Ale...."

„Neboj sa. Vytrpel si si dosť a zaslúžiš si byť šťastný. Hádam to pochopí." Podaruje mi úprimný úsmev.

Na túto tému by sa dal rozviesť slušný rozhovor plný argumentov prečo to nie je možné, ale toto nie je zámer mojej návštevy. Aj keď sa musím premáhať aby som jej neoponoval a neodôvodnil jej aký nezmysel práve vyriekla, som pripravený naše rozprávanie zvrtnúť iným smerom. „Andy? Ty vieš prečo som tu..."

„Samozrejme." Skočí mi do reči aj keď to vôbec nebolo myslené ako otázka. „Nedokážem si predstaviť že by takto niekto šikanoval mňa. Asi by som to nezvládla."

Veď ani ja som to vo svojej podstatne nezvládol. Pomyslím si ale okamžite si zaumienim jasný ciel ktorého sa musím držať. „Ale ja neviem, prečo si tu ty."

„To ani ja nie. Poslali ma sem rodičia. Vraj len na pár dní. A už som tu vyše 2 mesiace. Ale dá sa to tu vydržať. Vonku ma aj tak nikto nečaká." Mykne plecom, zdá sa mi, že sa jej chce plakať.

Hm, to mňa zase áno. Je veľa ľudí ktorý netrpezlivo čakajú na môj príchod. Bohužiaľ to pre mňa nebude nič príjemného. „Ako to že nie? Niekto sa určite nájde." Pokúšam sa jej zdvihnúť náladu a nútene sa usmievam.

„Vážne. Všetko čo potrebujem, mám tu." Rozhodí rukami po celej miestnosti a ja si ju obzriem.

„Aj Lux?" premôžem sa a načnem tému, o ktorej mám odrazu pochybnosti.

Smutne sa na mňa pozrie a sklopí zrak. „Zakázali mi o nej hovoriť. Mám na ňu zabudnúť. Ale to sa nedá. Ja nechcem!" pobúrene dáva najavo svoju nepokojnosť hlasným krikom. Dúfam len, že nás nikto nevyruší.

„Nemám brata ani sestru, takže neviem, ako sa cítiš. Ale.... čo sa stalo s Lux? N- nebudem ťa nútiť len... by som to rád vedel." Vykokcem sa, je mi čudne keď si uvedomím, o čo ju vlastne žiadam.

„Môžem?" Nesmelo sa spýta. Nuž nie som si istý, či hovorí so mnou. Sústredí sa na jeden určitý bod pred ňou.

Otočím sa smerom ktorým sa pozerá, ale som zmätený.

„Dobre. Hovorí, že jej to nebude vadiť." Odpovie ako keby o nič nešlo.

Už, už som sa chcel uistiť či má namysli... ehm... tú osobu, ale mlčím a nechávam to tak.

„My.... sme potrebovali pauzu. Mama s otcom sa stále len hádali kvôli práci a...." vzdychne, „tak sme šli na pár dní do Oregonu. Niečo ako... prázdniny alebo čo. Obe sme mali jedenásť. Lux bola vždy viacej živšia ako ja, a to ma unavovalo. Mama vždy vravela že som omnoho vyspevšia ako ona, nikdy ma nebavilo robiť to čo robila ona. NEUSTÁLE ma otravovala s tým jej neprestajným rečnením a spevom a..." naštvane dá ruky v päsť aby sa ovládla. „prepáč mi to." s výčitkami a zlomeným hlasom sa ospravedlní svojej sestre ktorá nás zrejme počuje. Potom pokračuje. „Lux vždy stačilo málo. Nepotrebovala toho veľa. Mala jednu... starú bábiku ktorú so sebou všade vláčila. Bolo mi to trochu hlúpe keďže sme už mali jedenásť. Neprestajne ma provokovalo to jej pišťanie, až som sa neovládla a pohádala som sa s ňou. Chcela som mať na pár minút kľud a odišla som od nej preč. No ešte pred tým, som jej bábiku hodila do stredu zamrznutého rybníka."

Mám dojem že srdce mi vynechalo úder. Obávam sa najhoršieho.

„Bola som vytočená, bola mi zima a snehu som mala hádam aj nad kolená. Vedela som že rodičia budú zúriť keď sa vrátim bez nej. Bola som strašia len o pár minút. Vadilo mi že som na ňu musela dávať neustály pozor len preto že trpela anafylaxiou."

(Doma si musím zistiť čo to znamená)

„Bola som rozhodnutá ísť bez nej, ale potom, som začula krik. Volala ma. Rozbehla som sa smerom k nej a," na chvíľku sa zastaví aby vstrebala všetko čo mi bola schopná povedať. „uvidela som ju v strede jazera s bábikou v rukách. Bála sa. Kričala som že je to dobré, a že sa jej nič nestane. Bola som veľmi vystrašená. Ako prvé ma napadlo niekoho priviesť. Rozbehla som sa smerom k domom ale keď som započula praskanie ľadu, zastavila som sa. A keď som sa obzrela, bola už preč. Ľad sa preboril pod jej váhou a ona..... ona odišla." Zmĺkne, no na to čo mi práve prezradila to znáša celkom dobre. „Ale stále je tu. Neopustila ma. Len... to niektorý ľudia nedokážu pochopiť."

„Takže preto si tu? Dávala si si za vinu jej smrť a..."

„Čože?!" Prekvapivo si ma premeriava.

„No... nič ja len, nevedel som, že máš sestru." Zaklamem. „Áááá, že sa jej stalo... ehm, je mi to ľúto. Naozaj. Ja... ja by som to asi nezvládol." obraňujem sa, mal by som si dávať väčší pozor na to, čo pred ňou rozprávam. Podľa všetkého smrť sestry nikdy nebrala na seba. Ja osobne, by som s touto skutočnosťou nevedel žiť. Aj keď nemám súrodencov. A po tom čo mi práve prerozprávala, už ani nechcem mať.

Nový diel :) Hádam sa aspoň trošičku páčil :) Neviem prečo ale na tento som sa tešila.

K dielu- zas sme sa, a asi aj na poslednú chvíľu, dozvedeli niečo nové. Čo hovoríte na tento diel? :)

My inspiration? Jack Frost :D :)

Keďže som milovník animovaných rozprávok a postava Jacka sa mi hneď zapáčila, túto rozprávku vrelo odporúčam :D :3 Ja som si aj poplakala :D Citlivka som :)

Pridávam obrázok Jacka a video scénky ktorá ma inšpirovala nechať Lux, ehm... zomrieť takýmto spôsobom :)

Hviezdičkujte ak sa diel páčil, komentujte, vždy to poteší :) I love ya so so much guys x x x