Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 126

„Poď von!" Kývne na mňa hlavou Michael a oprie sa pohotovo o stenu. Zjavne sa domnieva, že sa chvíľku zdrží. Svojim postojom a pokojným správaním ktorým dáva najavo že je značne nad vecou, ma neskutočne vytáča a zároveň desí viac ako si on sám uvedomuje.

Mlčím a cítim sa ako klbko strachu, mráz mi prešiel po celom tele a chĺpky na rukách sa postavili do pozoru. Nikam nejdem. Je moja jasná odpoveď, aj keď vysloviť ju nahlas nedokážem.

„Mám to snáď zopakovať?" Netrpezlivo si zalomí ruky na prsiach a zahľadí sa na hodinky povesené nad dverami. Viem, že čas je mu vzácny. Každá minúta rozhoduje o tom, koľko priestoru bude mať na spôsobovanie bolesti, ničenie psychicky,  praskanie nervov a pozorovanie slz stekajúcich po mojich lícach ktoré vyvolá zdesenie, bolesť alebo len túžba a žalostné škemranie o zľutovanie.

„Vieš Mike, začali sme zaujímavú debatu," uškrnie sa Zack a spolu so svojim spolu sediacim sa obzrie dozadu mojim smerom aby pozoroval môj vystrašený výraz a zlosť.

Vzdychnem. Odrazu mám vo voľbe celkom jasno aj keď som prekvapil sám seba. To už aj bolesť mi je sympatickejšie ako znášanie provokačných rečí? Podľa všetkého to tak vypadá. Nezmláti ťa, nemôže. Veľmi by riskoval. Psychicky ťa ale môže týrať donekonečna...

Michael nereaguje na Zackovu pripomienku aj keď to asi očakávali viacerí, vrátane mňa. Stále naďalej nedočkavo a napäto stojí medzi dverami zatiaľ čo ho každou sekundou opúšťa trpezlivosť.

Vstávam. Netúžim byť ďalej účastníkom tejto diskusie a tak sa dobrovoľne stávam fackovacím panákom. Jak úbohé.

„To nám to trvalo," vzdychne a prenesie svoju váhu na nohy, neprestajne sa tvári až priveľmi dôležito a to mi prezrádza ešte menej než keby bol vytočený do nepríčetnosti. V tuto chvíľu vzhľadom na okolnosti ktoré sa stihli udiať, by som očakával skôr podráždenosť nuž prekvapiť ma môže každým okamihom. Možno je to len jeho zástera, ktorou ma chce balamutiť. Každopádne, ak je toto jeho zámer, som naštvaný že mu to ide tak dobre.

Že tu niečo nehrá si uvedomím až po odchode z triedy. Stále z nej počujem tlmený smiech ale to nie je to, čo ma tak nevýslovne zaskočilo. Mal som pocit že sa mi od šťastia zastaví srdce. Spravil som už vyše 5 krokov a on sa ma stále nepokúsil napadnúť. Chvíľkami si dokonca nahováram, že neopustil triedu spolu so mnou. Otočím sa dozadu aby som skontroloval či kráča za mnou. Kráča. No nevšíma si ma. To je jedno, aj tak tomu stále nedokážem uveriť.

„Skús oponovať," priplazí sa ku mne ako tieň a mňa strasie pri zachytení jeho slov. „a rovno si môžeš zaobstarať odvoz do nemocnice." dokončí vetu až nadmieru pokojne než som u neho zvyknutý. . Ani len sa nado mňa nesklonil a ani mi nevenoval svoj pohľad. Nič. Hľadí pred seba. Neviem prečo, ale toto správanie sa mi u neho odrazu javí ako zvláštne. Aj keď to nie je po prvé, čo mení svoju taktiku.

Ešte dnes ma ovládne zúrivosť keď pomyslím na deň, kedy hral na city Leirovej. Kedy sa pretvaroval a vravel, ako mu na mne záleží len aby nikoho ani na sekundu nenapadlo, že tento chalan, by ma mohol niekedy šikanovať.

A odrazu, mi dopne prečo ešte nemám rozbitú sánku.

Nový, kratší diel :) Hádam sa aspoň trošku páčil. Moc sa tam toho nestalo, v ďalšom to už hádam bude o niečo viac zaujímavejšie.

K dielu- Soooo, neviem čo by som k tomu napísala. Mike sa zase vyhráža, čo nie je žiadna novinka. Má to vobec ešte význam? Máte pocit že z Jakeom jeho vyhrážky niečo robia alebo ich už berie na ľahkú váhu? Ako dlho myslíte, že vydrží znášať toto psychické trýznenie?

Prečo Mike Jakeovi neublížil hneď ako vyšli z triedy?

Hviezdičkujte ak sa diel páčil, komentáre tak isto potešia :3

PS: Obrázok moc nesúvisí s touto časťou ale tak so šikanou určite :)

PPS: Dnes možno pridám ešte jeden diel :) :)

I love ya so so much guys x x x