Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 58

Cesta tam, na to otrasné miesto, trvá akosi moc dlho. Alebo sa mi to len zdá? Možno. Nie som si istý koľko oblbovákov do mňa dostali, aká veľká bola dávka ktorí mi vpichli do žily ale ani to nechcem vedieť. Myslím, že som zaspal. Nepamätám si čo sa stalo potom ako mi to pichli, rád by som zabudol aj na to, čo sa stalo pred tým. Cítim sa byť hrozné slabý, ani oči ešte nemám poriadne rozlepené a napína ma na zvracanie. Jediné čo počujem sú kolesá otcovho Chevroletu a tlmenú hudbu. Nepočujem ju zreteľne ale viem, že sa mi to nezdá. Otec s mamou by predsa nepočúvali pesničky. Nie teraz. Dokážem to rozoznať a viem, že vychádza zo slúchadiel. O chvíľu dokonca spoznám ich nositeľa. Som príliš ospalí na to aby som Louisovi venoval plnú pozornosť ale ako vidím, nechce sa mu debatovať. Rovnako je ta tom aj Mackenzie. Prečo tam idú so mnou? Na ich mieste by som sa cítil hlúpo. Ale oni nie sú ja.

„Už si hore?" Odopína si pás a posúva sa bližšie ku mne.

No nie, spím s otvorenými očami! Jasné že som hore! „Nerozprávajme sa. Nemám na to náladu." Odvraciam svoj zrak smerom k oknu a pozorujem ako sa mi pred očami mihajú koruny stromov. Nevedomky začínam hladiť jednu z kociek na náramku od nej. „Pôjdeme ešte dlho?" pýtam sa akoby sme išli na výlet, ako keby ma práve neviezli na miesto ktoré sa pre mňa stane druhým domovom na pár týždňov. Dúfam že týždňov. Dúfam že len pre jeden týždeň. Želal by som si menej, možno len tri dni, ale to sa nestane.

Na otázku mi nikto neodpovedá. Závidím Louisovi, zo všetkého najviac by som si želal vypnúť a započúvať sa do melódie piesni ale svoje slúchadlá, ako inak, nemám u seba. Pre odbúranie stresu si pre zmenu hryziem ešte stále trochu napuchnutú dolnú peru.

„Myslím, že horšie to dopadnúť nemohlo. Ideš na liečenie uvedomuješ si to? Možnože sa teraz tvária že sú v pohode ale počkaj ako sa budú správať keď ťa tam nechajú. Psychicky chorý syn, spolužiak, čo na to hovoríš? Úplne sám, 24 hodín denne, 7 dní v týždni...niekoľko mesiacov, bez priateľov....och počkať, však ty aj tak žiadnych nemáš! A bez gitary....."

„Môžeš byť už konečne ticho? Ja si to uvedomujem a nemusíš mi to pripomínať!" Dívam sa pred seba a rozčúlene zvýšim hlas na sedadlo predo mnou.

„Jake? Čo to vyvádzaš?" S nechápavým výrazom sa ma pýta Mackenzie, Louis si dal dole jedno slúchadlo.

Keď mi dôjde že on je iba v mojej hlave, začervenám sa. „Ja.... to len som myslel že.... no nič." Odmerane si ch prestávam všímať a moju pozornosť znovu raz upúta vonkajší svet.

„Desíš ma."

Neodpovedám jej, svoj zrak naraz zameriavam do spätného zrkadla a spozorujem, že otec na mňa upiera svoj pohľad. Toto mi tak chýbalo! Urobiť zo seba úplne chorého pritom tam ešte ani nie sme.

„Na ako dlho ma tam plánujete zavrieť?" Je mi hlúpe o tom debatovať pred Mackenzie a Louisom, no sú to otázky na ktoré potrebujem poznať odpoveď okamžite.

„Jake!" Skríkne otec hoci si nemyslím, že mal na to dôvod.

„Ostaneš tam tak dlho ako bude potrebné." Odpovedá mi mama. V jej hlase počuť nesmierny žiaľ ale neprebúdza to vo mne výčitky svedomia. Jediné výčitky ktoré ma teraz trápia a ktoré si budem hádzať na oči ďalší mesiac je moja nedočkavosť po večnom pokoji. Keby som len počkal! Bože počkať do noci alebo do svitania! Všetko mohlo byť inak. Malo byť inak! A ja som strašný hlupák že som to nevydržal, že som neovládol svoje túžby a poddal sa pokušeniu. Tak ma to lákalo, tak som bol na dne až mi bolo jedno že sa u nás doma niekto nachádza. Bol som tak nedočkavý! A teraz za to pikám. Ale nemyslím si, že je to spravodlivé. Nezaslúžim si takto trpieť. Čo som spravil tak hrozného, že som si zaslúžil takýto život? Kiež by som sa nikdy nenarodil....