Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 79

Spomienka- :)

V duchu sa modlím aby tie nekonečné minúty, ubehli čo najrýchlejšie. V tieto chvíle mi tie 10 minútové prestávky pripadajú ako celá večnosť. Oprávnene som nervózny pretože som tušil čo bude nasledovať. Takto tu trpím už po piaty krát.

„Počuješ ma Devon?!"

Viacej svoje telo pritlačím k stene pretože sa nemám kam ďalej hýbať. Sú tak blízko až mi od nervozity zviera žalúdok. Keď na mňa prehovorí, myknem sa. Vo vnútri, som úplne vydesený. Jasné že ho nepočúvam! Prajem si byť hluchý aby som ich smiech a reči počúvať nemusel, želám si byť neviditeľným.

„Myslím, že sme sa minule na niečom jasne dohodli alebo nie?!" Skríkne Michael ktorého moje mlčanie očividne prestáva baviť.

Dohodli? To myslí vážne? Ak sa dá jeho zastrašovanie s vyhrážkami pri ktorých bolo jasne počuť rozkazovačný tón a pri ktorých som sa nemal možnosť vyjadriť brať ako dohoda, potom áno. Dohodli sme sa. „Ale ja za to predsa nemôžem." obraňujem sa a v tomto prípade výnimočne hovorím pravdu.

„Ty za to nikdy nemôžeš všakže?" uštipačne prehovorí Louis hneď ako dopoviem.

„Snažil som sa," skloním zrak. „ale nezvládol som to. Pochop, že päť bez prestávky je už nad moje limity."

Michael sa uškrnie, oprie sa o roh steny a hľadí na mňa z jasnej výšky. „Akú silnú máš astmu, Devon?"

Chvíľu zarazene mlčím pretože tuším o čo mu ide. Nerozumiem ako to v tomto prípade spolu súvisí a pretože vie ako moc ju mám silnú, neodpovedám.

„Niečo sa ťa pýta!" udrie ma dozadu do hlavy Louis. Hneď nato si zalomí ruky na prsiach a tvári sa zo všetkých najvážnejšie.

Odvážim sa pozrieť sa na neho. V takýchto prípadoch je Michaelova pravá ruka, so všetkým súhlasí a robí všetko čo povie. „No... slabú." Trasie sa mi hlas.

„Čo prosím? Zopakuješ to, nepočul som." Zohne sa nado mňa Michael a ostatný sa zasmejú. Veľmi ho napĺňa keď ma môže takto ponižovať.

Som ešte viacej nesvoj ako naposledy a s triaškou po celom tele mu odpoveď zopakujem o trochu hlasnejšie.

„SLABÚ!" náhle vyhŕkne až ma strhne. „Takže ty máš slabú astmu, v podstate si úplne zdravý ale nezvládneš zabehnúť päť koliečok? Robíš si z nás srandu alebo si naozaj taký úbožiak?" tvári sa že tomu vôbec nechápe. Ja pre zmenu nechápem to jeho správanie a vôbec to, prečo mu to tak moc ničí nervy.

„Ale tu nejde len o fyzickú námahu." Bránim sa hoci mi je jasné že im to je ukradnuté. „Je veľa iných faktorov ktoré mi môžu vyvolať...."

„A pýtal sa ťa niekto na niečo?!" Zvrieskne Michael. Spolu s Louisom sú jediný čo so mnou komunikujú, ostatný len mlčia a potichu sa na tom zabávajú.

„Pýtal si sa akú silnú mám astmu. Len ti odpovedám a odôvodňujem situáciu tak jasne ako sa len dá aby tomu pochopil aj taký zaostalý typ človeka, ako si ty." Smelo zodvihnem zrak a premeriavam si ho no len čo uvidím jeho výraz tváre, želám si vziať svoje vyslovené vety späť i keď v tomto danom momente som to tak cítil. Mal som potrebu dať mu svoj názor najavo aspoň teraz, aspoň jeden jediný krát i keď si myslím že odhodlať sa k tomuto činu akurát dnes, v chlapčenskej šatni s kopou starších spolužiakov o ktorých viem že si ma nezastanú, nebol zrovna ten najlepší nápad.

Chalani sú tak povediac v miernom šoku. Určite to nečakali.

„Zopakuješ to?" s úškrnom sa ma opýta a priblíži sa bližšie ku mne. Pozerá sa na mňa z jasnej výšky s kamenným výrazom. Neverím že som ho tým tak veľmi naštval. Skôr v to dúfam pretože v tom prípade by to nemohol mať v hlave v poriadku.

Klepú sa mi pery a hľadím do výšky, opieram sa o stenu aby sa mi nepodlomili kolená. Niečo sa vo mne pohlo. Niečo mi šepká že som to povedať nemal. Z mojich úst vychádza len chabé koktanie a začína sa mi zle dýchať no som si istý že to ho určite nezaujíma. A myslím, že by mi ani neveril.

Zahryzol si do pier a porozhliadol sa po veľkej, no kvôli skrinkám a lavičkám, dosť stiesnene pôsobiacej šatni.

Ja len stojím na jednom mieste a sem tam očkom zavadím o Louisa alebo Drakea. Ich výraz tváre mi nič neprezrádza. Navyše som hrozne nervózny aby som sa zapodieval takýmto nepodstatnými malichernosťami keďže hlavný je Michael. Akoby mi čítal myšlienky sa znovu na mňa pozrie. Je to veľmi rýchly očný kontakt pretože svoje oči odrazu zabodol do tých Louisovych.

„Pozri Devon, ja predsa nechcem, aby si sa medzi nami cítil zle," položí mi dlaň na moje plece a následne mi rukou prejde do vlasov. Nie som dosť smelý aby som mu oponoval a preto jeho pretvárku silou vôle tolerujem. „ale sú určité hranice, ktoré by si prekračovať nemal. Nemuselo by to dopadnúť dobre. Rozumieš mi nie?"

„A- ale tak... p- prečo mi to robíš? Predsa som ti nikdy nič neurobil." Plný obáv mám strach ďalej č i len rozprávať.

„A ja snáď áno?" nahodí falošnú pretvárku plnú prekvapenia. „Robím ti snáď niečo? Správam sa k tebe zle? Nie. Oh nie Jake ja ťa mám predsa rád. My všetci." Venuje pohľad chalanovi najbližšie k nemu-  K Tomovi. „Čo nevidíš všetkú tú pozornosť ktorú ti venujeme?"

Z jeho slov sa mi v bruchu liahnu motýle. Tisícky a tisícky motýľov kvôli ktorým nie som schopný normálne rozmýšľať. Kebyže mu odpoviem a prisvedčím že sa ku mne, tak ako on hovorí, správa zle, netuším ako by reagoval. Je mi jasné že by sa naštval o čosi viacej a to v tomto prípade naozaj nepotrebujem. Ďalšia vec o ktorú nestojím, je ich pozornosť. Túžim len po ignorancií, po ničom inom. Taktiež tie pretvárky. Viditeľné a nútené zmeny nálad ktoré v takýchto situáciách z duše nenávidím.

„Ja sa ťa niečo pýtam!"

Je pravda že svoj zrak mám zameraný len na ňom ale myšlienkami som kdesi úplne inde. Pociťujem veľkú neistotu a moju myseľ zapĺňa úzkosť. Preto mu môj výraz s trasujúcimi sa chladnými perami musí pripadať ako nepríčetný.

„Alebo si pre dneska toho už nakecal dosť? Povedal snáď dnes niečo okrem tohto?" Prekvapene sa zadíval na uškŕňajúceho sa Louisa. Okamihom zvážnie. „Trpíš klaustrofóbiou?" kývol na mňa hlavou.

Klaustrofóbiou? Čo je to za otázku! Vie predsa že som astmatik a nie klaustrofobik. I keď priznávam že byť v uzatvorenom priestore s niekým ako je on mi privoláva strach. Nedokážem mu zreteľne odpovedať a preto len krútim hlavou.

Uškrnie sa a vzdychne. „No dobre," konečne sa zoberie a kráča ďalej odo mňa, svoje kroky nasmeroval k jednej z našich školských skriniek do ktorých si odkladáme veci keď máme telocvik. Otvoril ju. Je prázdna.

Neodvažujem sa na nič spýtať, otázky by boli zbytočné. Pokúsiť sa odísť, by bolo bezúspešné. Preto sa o to ani len nepokúšam a s napätím čakám čo spraví. Hľadíme na seba, očami ho prosím aby sa spamätal.

Usmial sa a potom, len kývol na Louisa.

Tááákže nový diel :) Nebojte, toto nie je koniec Jakeovej spomienky, bude pokračovať ale až v ďalšiom dieli :) Nenapadajú ma žiadne otázky takže len stručne- 

hviezdičkujte ak sa diel páčil, komentujte ak chcete, vždy to poteší :3