Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 13

Takže diel je o niečo dlhší. Ani neviete ako ma teší že to niekto číta :) Ďakujem x x Snažila som sa nájsť nejaké obrázky ale nič nie je to pravé a ak náhodou nejaký nájdem, hodí sa k inej časti :D tak mi to prepáčte :) Možno sa mi časom podarí nejaký nájsť

„Ehm, uhm!"

Už som pocítil chladný vietor vo vlasoch, dvere sú otvorené tak prečo stojím?!

„Pán Devon, hodina sa ešte neskončila ako viem. Prečo nie ste svojej triede?"

Ten hlas! Och bože nie! Zo všetkých učiteľov na škole hocikto iný ale prosím, nie on!

Len čo môj údiv pominie a som schopný polootvorené dvere zatvoriť, otočím sa. Môj inštinkt ma neklamal. Pán Makkony! Ale... prečo nie je na hodine tak ako by mal? Som si 100% istý že som bol tichý ako líška tak ako ma mohol počuť? Alebo to nebola náhoda? Snažím sa dať dohromady dve súvislé vety no som tak mimo že sa zmôžem len na nemé zízanie a zovretie dolnej pery, tým pádom v ústach opäť poctím pachuť krvi. Je jedno ako moc mi táto nežiadaná situácia ťahá hlavu k zemi, v živote by som si nedovolil v jeho prítomnosti skloniť zrak. Jednoducho to nejde! Pri pohľade na neho všetkým okamžite dôjde aký je to typ človeka.

Na rozdiel od iných učiteľov na tejto škole je dosť starý, možno aj to je dôvod prečo je taký mrzutý. Špinavo hnedé a zároveň šedivé vlasy má dlhé asi tak pod uši, na brade má takmer vždy jemné strnisko a na nose nemoderné okuliare. Za celý čas čo chodím na túto školu som ho nevidel v mojej prítomnosti vysmiateho, až teraz.

Nepretržite sa na mňa škľabí ale ja som presvedčený tvrdiť že to nie je úprimné. Je mi z toľkej pretvárky zle, mám pocit že si uvedomuje že jeho úsmev na mňa pôsobí až príliš nahrane ale možno práve to chce. Toto všetko sú len moje domnienky, jednu vec viem však určite- môj pokus o útek sa v tejto chvíli zosypal ako domček z karát.

Nie! Stoj! Kam to pre Boha vlastne ideme? Neťahaj ma za sebou!

Už od prvého dňa čo som preskočil o ročník vyššie mi bolo jasné že sa my dvaja sa nebudeme mať v láske. Cítil som jeho odpor voči mne už pri prvom stretnutí s ním. Pravda, vtedy som nebol ešte takým introvertom akým som dnes ale aj tak! Nespomeniem si čo ma vtedy tak trápilo, aká situácia sa vtedy riešila že u nej musel byť aj on, no sprotivil sa mi. Bol ku mne nepríjemný a hovoril mi veci narovinu, tak ako ich v tom danom momente cítil. Jednoducho ma nešetril! Všetko na mňa chrlil strašne rozčúlene ale v pár veciach som s ním súhlasil. Bolo mi jasné že ma nikto nebude ľutovať len kvôli problémom ktoré mám, že ma nebudú brať inak len kvôli mojim depresiám a stavom úzkosti. Vedel som to a akceptoval! Nikdy som nikomu a hlavne nie jemu nenaznačoval že chcem aby sa ku mne správali inak! Chcel som len byť sám! Už vtedy! Jednoducho som už vtedy som vedel kde je moje miesto- ďaleko, ďaleko od ľudí! On ma ale odmietal pochopiť a i keď si na tento deň spomínam len veľmi hmlisto, jeho slová mi ostali v pamäti dodnes a bojím sa že mi v nej ešte dlhý čas ostanú.

„Nezabúdaj, že tu nie si sám! Nemôže sa svet točiť len okolo teba a to by si si mal čo najskôr uvedomiť. Dúfam len, že tu s tebou nebudeme mať žiadne problémy a ak nebodaj áno tak si už teraz zapíš za uši, že si ich odpykáš tak ako každý jeden študent na tejto škole."

Je pravda že mi to povedal ale nedodržiava to. Od toho dňa sa mi zdá že ma všade sleduje, že len čaká kedy urobím chybu a on bude mať príležitosť ma potrestať. Dnes sa mu tá príležitosť naskytla.

Bez zdvorilého zaklopania otvorí dvere mojej triedy dokorán a ja započujem pár vystrašených výkrikov ktoré sú však veľmi tlmené a tiché. Doslova ma do nej vtiahne ale ja si až v tomto danom momente poviem že stačí odstúpim od neho. Svoju ruku vyslobodím z jeho tuhého zovretia, celú cestu až sem ma za ňu vliekol ale nebol som schopný mu odporovať. Bolo by to k ničomu. Teraz mám potrebu zakročiť, nechcem v očiach všetkých tých hlupákov vypadať ako trápne decko.