Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 100

Mike sa nezmôže na žiadne slová.

Louis na mňa pozerá s otvorenými ústami.

Mackenzie sa nechápavo prizerá.

Ja viem, že som definitívne mŕtvy.

Michaelova mimika sa odrazu mení, z kamenej tváre sa vykľul neúprimný úsmev. Pozrel na mňa.

Ja viac nepotrebujem aby som sa zodvihol a pokúsil sa odkráčať preč, ďaleko od nich. Jediné na čo myslím je, že horšie to už byť nemôže.

„Ostaň tu, Devon!" zdrapí ma za ruku keď prechádzam kolom neho, ostanem stáť ako prikovaný na jednom mieste a neodvažujem sa obzrieť.

„Michael, prestaň!" Napomenie ho Mackenzie. Zjavne netúži po ďalších hádkach.

Lenže on ju ignoruje. „Ja som náhodou zvedavý." naraz sa znovu venuje Andy. „Ja? Nie! Veď vidíš, že mi nič nie je."

Prevrátim očami nad touto jeho taktikou. Jasné, má desať, zvolil si úžasnú stratégiu.

Povedať jej aby mlčala, by pomohlo. Tak prečo to sakra nedokážem?!

„Nie... nie chorý ako chorý. Ale... no... psychicky chorý. Trápi sa keď mu ubližuješ. Má z teba strach."

„ANDY!" Skríknem po nej aby konečne sklapla. Toto snáď nemôže myslieť vážne.

„Ja sa rozprávam s ňou Jake, tak nás nechaj dokončiť to." Venuje mi minimálny očný kontakt aby Andy nijako neodradil od rozprávania.

Ona pokračuje. „A ja tiež. Lebo povedal, že sa pri tom vždy usmievaš. Si šťastný, ale jeho to bolí. Matt ho v noci počuje plakať. Nemal by si ho šikanovať."

Modlím sa aby návštevné hodiny čím skôr skončili. Každá jedna minúta ktorú tú trávia ma zožiera zvnútra. Asi pár minút po tom ako Andy zmĺkla, som si nič iné v duchu neopakoval, len : „Nemôžem sa vrátiť! Nemôžem sa vrátiť! Nemôžem sa vrátiť!"

Louis sa moc často nevyjadroval a len Nás pozoroval. Naozaj málokedy bol schopný sa ozvať.

Michael, ako inak, hral divadlo. Po celú dobu mal na sebe tú smiešnu masku ktorú všetci, AKO INAK, ignorovali a brali za prirodzenú.

Bolo pre mňa ťažké odpovedať na jeho normálne otázky s falošným úsmevom ale robil som to kvôli Andy. Ani nie tak pre Mackenzie, ktorá si myslí že je to medzi nami všetko v poriadku.

Michael mi niekoľko krát zopakoval, aby ma čoskoro pustili.

Celá táto návšteva ktorá stále pretrváva, sa mi zdá byť ako omyl. Vyvrcholenie. Potrestanie za to, čom som vykonal. Len teraz netuším, za čo konkrétne ma trestajú.

Za to že som sa rezal?

Kvôli tomu, lebo som priznal že ma šikanuje a toto je len ďalšia forma odozvy že žalovanie sa nevypláca?

Preto, lebo som nebol dostatočne silný aby som svoje problémy dokázal dusiť v sebe a bez výraznejších problémov som svoje starosti vytáral druhým?

Tak ma napadá... možno som potrestaný za toto všetko. Za najhoršie 4 mesiace v mojom živote, alebo rovno za celých, 16 rokov.

Kiež by som sa nenarodil.

Lenže... to som ovplyvniť nedokázal.

Narodil som sa.

Ale šanca na odchod, tá tu bola už nespočetne veľa rázy. A ja som stále tu! Čo z toho plynie? To ja sám netuším. Nedokážem to vysvetliť pretože povedať, že sa mi na svete páči, je lož! Tak prečo...