Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 33

Bol som tak rozčúlený že som sa kdesi uprostred svojej obhajoby postavil a rázne som kráčal dopredu cez úzky rad lavíc z ktorých na mňa z každého rohu zízali dva páry očí. „Vážne sa necítiš ani trochu hlúpo?" zastanem pri jeho lavici a popritom zvieram jej okraje. Vidím že som ho vôbec nezaskočil, očividne má toho ešte veľa čo povedať.

„Ja som len povedal svoj názor, Jake. Je úprimný, priamo zo srdca."

Ten jeho úškrn s ktorým sa na mňa díva a popritom si päsťou klopká o hrudný kôš mi v pamäti ostane ešte veľmi dlhý čas. Zase budem ja ten najhorší, zase budem ten ktorý sa neovládol a "bezdôvodné" na neho zaútočil no nemôžem mu to dovoliť. Nedovolím aby sa mi takýmto spôsobom posmieval a neustále mi pripomínal aký som slabý a bezmocný tvor ktorého slová by nemali nikdy žiadnu váhu proti jeho argumentom. Nie, už naozaj stačilo!

„Prečo mi to robíš? Teba baví keď vidíš aký som bezmocný?" Silnejšie som mu buchol do hrudníku s úmyslom ho odstrčiť ale keďže sedí, nemalo to žiadny, ale vskutku žiadny efekt.

Pozerá na mňa, tvári sa naštvane ale nepostaví sa a nevráti mi to. Jasné, však akoby mohol! Je tu predsa Leirová, pred ňou by nič také neskúšal.

V celej triede nastane hrobové ticho, nikto ani len nešeptá. Samozrejme, veď prečo nie! Práve teraz kedy by som ocenil hlasitý šum a poznámky, všetci mlčia. Naozaj sa vedia perfektne zohrať, v tom ich musím pochváliť.

Opäť som ja ten najhorší ktorý nevydržal zniesť pár "úprimných" slov. Úžasne Jake, priam brilantné! Väčší trapas to už ani nemôže byť.

Napokon sa nadýchne a je odhodlaný niečo povedať, čakám aká hlúposť ktorej všetci uveria z neho vypadne tentoraz. „Je mi ťa...cje mi ťa úprimne ľúto Jake. So psychikou to asi nemáš úplne v poriadku ale nič z toho čom som povedal som nehovoril s úmyslom dotknúť sa ťa. Viem..." zasmeje sa a pokračuje, „že to nechceš počuť, ale ako dlho to chceš skrývať? Pomohlo by ti keby si sa pohol ďalej.... keby si sa o to pokúsil. Bolo by ti potom lepšie Jake. Porozmýšľaj nad tým. Síce sa moc nerozprávame, ehm," usmeje s ešte viac, „ teda... ty sa s nami nerozprávaš ale nemusí to byť tak. Ja ťa presviedčať nebudem. Si celkom fajn chalan, iba keby si sa vedel viacej ovládať a nebál sa komunikovať, mohli by z nás byť aj kamoši."

Nechápavo na neho zízam, moje oči pobehujú po celej miestnosti ale hlavou som ani raz nepohol. Nedokážem uveriť, čoho všetkého je schopný. Je priam šťastný, usmieva sa a uvedomuje si aké obrovské + si týmto u Leirovej spravil. Vidí na mne že som totálne rozzúrený, úplne sa trasiem.

Skutočne povedal kamoši?! My dvaja, že by sme mohli byť kamoši?! My dvaja môžeme byť akurát tak nepriateľmi alebo čímkoľvek iným v negatívnom zmysle no nikdy nebudeme kamoši! Mať takého akým je on, to budem radšej po zvyšok svojho úbohého a krátkeho života sám.

Nezmôžem sa na ďalšie slová, aj tak by som to nimi ešte viacej zhoršil. V tejto chvíli je pokojný ale ja si už teraz uvedomujem že aj tento malý vzdor ktorý som si voči nemu dovolil, sa neobíde bez následkov.

Stále tam len pobavene sedí a čumí na mňa, dochádza mu že ma to ešte viacej znervózňuje a mätie.

Zazvoní na koniec hodiny.

Všetci až na Michaela si začnú baliť veci a smerovať ku dverám a následne na chodby. Nepotrvá to dlho a hlasitý šum ktorý nás obklopoval, celkom zanikne.

Začínam si hrýzť spodnú peru, premýšľam ako sa celá situácia bude vyvíjať ďalej. Prečo sa nedokážem pohnúť z miesta a odísť z triedy, je pre mňa záhadou.