Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 54

Zaráža ma správanie mojich spolužiakov. Sú divný. Raz ma chcú zmlátiť a potom mi pomáhajú? Do určitej chvíle je to pre nich vtipne ale keď začne byť situácia vážna, už nie sú taký smelý. Smiech vystrieda strach. Nerozumiem tomu. Ako to, že mi Zack pomohol? Prečo ma donútil použiť inhalátor keď som po ňom vrieskal, aby ma nechal na pokoji? Prečo mi chalan ktorý ma chcel zmlátiť, odrazu podal pomocnú ruku? Prečo? A potom? Robil, akoby sa nebolo nič stalo, akoby som práve neprekonal jeden z mojich najhorších astmatických záchvatov. Aby ste tomu chápali, aby ste mali obraz o tom čo sa vlastne stalo, vysvetlím to. Aj tak si tu ešte nejakú tú chvíľu pobudnem.

Ležím na betóne schúlený ako embryo, vzájomne si zvieram svoje paže a snažím sa ich akoby chrániť, i keď už nemám pred kým. Pohľad mám nepríčetný a nevnímam hlasy ktoré ku mne doliehajú z otvorených okien nado mnou, myslím len na to, ako ma zmlátili. Štvem sa sám na seba pretože zase plačem. Nefňukám a ani nevzlykám, iba v očiach a na líci si cítim slané stopy slz. V ústach pre zmenu cítim chuť železa. Krv mi ešte stále tečie z nosa, na natrhnutú peru. Mám ju trochu napuchnutú. Neskúšam sa postaviť. Viem, že chodiť dokážem ale telo by ma neunieslo. Všetko ma bolí, hlavne ruky. Z mojej zjazvenej paže ešte stále tečie krv, doškrabal som si ju keď som sa snažil brániť. Neveril som že by ma zmlátil. Vypadalo to v celku nádejne ale to by nebol Michael. Musel ma skrátka takto doriadiť, zrejme si myslí, že všetko čo mi spravil doposiaľ, mi nestačilo. Neviem to presne ale mám pocit akoby mi v oblasti spánku tiekla krv, napadá ma ja to, ako som k tomuto zraneniu prišiel. Mike ma schytil za tričko a sotil o budovu školy tak nešťastne, že som to schytal priamo do hlavy. Asi preto ma pravá strana tak bolí. Na boku mám už teraz jasnú modrinu po tom, čo ma doň na rozlúčku kopol. Spomínam si aj, že mi tak isto ako ja jemu v šatniach, vlepil facku. Teda.... vlastne to bola skôr päsť ako facka. Po tom čo mi vrazil, som vypľúval krvavé sliny ešte 5 minút. To je asi tak všetko a aj keď som určite čosi vynechal, nevadí mi to. Som len šťastný, pretože na tento deň, na týchto spolužiakov, na Michaela, chcem čím skôr zabudnúť. Už však v nič nedúfam, neverím, že sa čokoľvek zmení. Tento teror, sa jednoducho nikdy neskončí......

Nie som si istý či mi len nezvoní v ušiach alebo je už naozaj koniec vyučovania. Neuvedomil som si, ako dlho tu ležím, a doposiaľ ma to ani nezaujímalo. Sústredil som sa len na bolesť hlavy a na to, aké ťažkosti mi spôsobuje dýchanie. Pri každom nádychu ma pichne na hrudi ale dá sa to vydržať. Nos a bradu mám pokrytú zaschnutou krvou, natrhnutú dolnú a viac napuchnú hornú peru mi ešte stále zdobia krvavé sliny. Pokúšal som sa hýbať prstami na rukách a postupne celým telom, snažil som sa postaviť ale jednak ma stále bolí bok na ktorý sa nechcem radšej ani pozrieť, jednak ma stále bolí chrbtica a v hlave mi duní ako ešte nikdy.

Nevládzem. Už nie. Som psychicky vyčerpaný a želám si len..... zomrieť. Zlomili ma, vyhrali. Fakt sú víťazmi pretože ja sa vzdávam. Ak má byť toto môj život, ak mám žiť ako doteraz, nevidím dôvod tu ostávať. A čo je najdôležitejšie- už ani nechcem.

Počujem ako sa rozletia dvere budovy školy z ktorej vychádzajú posledný študenti, tým pádom aj Mackenzie s Louisom. Ak budem ticho, nevšimnú si ma. Spozorovali by ma iba v tom prípade, keby sa pred školskou bránou zastavili a obzreli sa, a to je vážne nepravdepodobné. Nikto by si ma nevšimol, ani keby som chcel.

Dokážem rozoznať hlasy a smiech, opätky tých premachlených hlupáň ba dokonca vnímam ich rozhovory a slová ktoré zaznamenávam, mi dávajú zmysel. To je úspech pretože pred chvíľou, som nedokázal rozlíšiť a spracovať ani to.

Je zvláštne ako si kráčajú ďalej a ja tu pritom ležím a snažím sa zniesť bolesť ktorá mi pokrýva celé telo, je smiešne ako sa niekto, kto mi môže pomôcť vzďaľuje a ani nevie, akú láskavosť mi tým preukazuje. Keby ma tu našli, čo poviem? Moji spolužiaci ma zmlátili? To vážne? Na to by som sa neodvážil! I keď viem, že sa mi už nič hrozné nestane, nepovedal by som to hocikomu. A určite nie, dobrovoľne.