Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 60

„Ja som v poriadku!" Túto vetu som za celý čas čo som tu, povedal najmenej sto krát. „Nemôžete ma tu nechať!" zo zúfalstva a veľkého rozčúlenia že ma nepočúvajú, potiahnem Louisa za rukáv mikiny. Ten sa zastaví a otočí sa smerom ku mne. Už ho to tu dlhšiu dobu unavuje, nechce sa mu so mnou naťahovať a mne je trápne že sa pred ním takto správam. Čo ak to všetko čo sa tu stalo, povie vonku Michaelovi? Čo ak sa len tvári? Pomohol mi, a veľmi ale možnože ma neberie za takého dobrého kamoša až tak moc na to, aby Mikeovi nič neprezradil. To posledné čo chcem je, aby sa to všetci dozvedeli tak skoro. Určite sa to dozvedia, ale dúfam že čo najneskôr. A možno že ani nebudú taký prekvapený. Rád by som zabudol ako mi dnes neustále prízvukovali, že patrím na liečenie.

„Prestaň Jake, len si to robíš horšie." Jeho pohľad ma donucuje prestať protestovať. Aspoň na chvíľu.

Nechápe ma. Nikto ma teraz nechápe. Nevedia ako sa cítim a ako moc sa nenávidím za to, že sa to muselo dostať až sem. Dnešok..... nie dnešok! Dnešok nemal skončiť smrťou! Dneska, som tu už dávno nemal byť! Mal som byť preč už pred mesiacom a troma týždňami! Mal som si to lepšie naplánovať! Mal som zamknúť....

„Louis," priviera oči aby som sa ovládol. „ty nemáš ani poňatia, ako mi teraz je."

Čo som si to pred pol hodinou sľúbil? Že nebudem plakať? Super, ďalší sľub, ktorý som nedodržal. Som vážne hlupák.

„Ja," zavzlykám, „ja to tu nezvládnem nerozumieš tomu?"

Louis na otázku nič nehovorí, len na mňa bezslovne zíza. Vyzerá, že mu to je úplne jedno. Akoby mi chcel povedať, že to nie je jeho problém. Pôsobí na mňa ako keby hral na dve strany. Nemôžem sa zbaviť pocitu že o chvíľu, len čo odtiaľto odíde, všetko vyzvoní. A boh vie ako to celé prikrášli podľa jeho predstáv.

Neodvažujem sa čokoľvek povedať, len by som si to u neho viacej pokašľal. Dokonca sa ho už ani nesnažím presvedčiť. Všetky tie myšlienky, to všetko čo si práve nahováram, sa mi zdá byť až príliš realistické v Louisovom prípade. Myslím si, že by bol toho schopný. Nemôžem si byť istý ale to ako sa teraz správa, mi úplne stačí.

„Tak.... sa tu maj." Kývne hlavou a zadíva sa do zeme, pomalým krokom sa vzďaľuje.

„Vidíš, už si ukradnutý aj jemu. Si si istý že to tak nedopadne aj s Mackenzie? Vsadím sa, že ťa ani nepríde pozrieť tak ako sľubovala. A predsa, kto by sa aj chcel stretávať s takým bláznom.."

„Už si skončil?" Opäť zvyšujem hlas a Louis si zrejme myslí, že to patrilo jemu. No.... je to lepšie ako mu vysvetľovať že to som len odpovedal môjmu imaginárnemu kamošovi v mojej hlave.

Louis na mňa naposledy pozrie a odchádza. Všetci odchádzajú a už sú takmer pri bráne. Mackenzie by so mnou ostala najradšej čo najdlhšie ale zároveň je prvá vonku a plače. Som si istý, že toto nie je miesto, kde chce tráviť svoj voľný čas. Mama s otcom sú taktiež už skoro pred nemocnicou len ja jediný tu stojím a dívam sa na nich cez sklenené dvere. Je to hrozné, pretože sa cítim strašne bezmocne. Ale našťastie (neviem či mám byť rád alebo nie, ja momentálne neviem vôbec nič) to na mňa ešte nedoľahlo. Som síce tu, na psychiatrii ale dôjde mi to až za pár hodín, možno zajtra- keď sa zobudím a zistím, že nie som vo svojej izbe. Ale tak isto nemôžem s istotou pomyslieť na to, že budem tu. I keď nie som psychicky v úplne dobrom stave, nechcem tu byť. A určite tu neostanem. Už teraz mi v hlave pobehuje čosi iné než myšlienky na samovraždu. Na tú mám momentálne čas. Teraz, sa hlavne musím dostať odtiaľto. Ale.... musím si to prezrieť vonku, a tam sa mi nechce. Aké hrubé sú otvory v hlavnej bráne? Stráži to tam niekto? A kam ísť potom? Dá sa sem dostať autobusom? A ak hej, o koľkej jazdí? Toto všetko sa musím dozvedieť, ale nie naraz. Do troch dní som preč, len musím byť trpezliví.