Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 91

„....... 68, 69, 70, 71, 72,"

V duchu počítam spolu s ním, takto ponížene som sa už dlho necítil. Snažím sa nevnímať okolie, ich hlasy, smiech, skrátka nič. Vnímam len, ako sa moje telo nadvihuje a klesá, nadvihuje a klesá, nadvihuje a klesá. Bez prestávky a bez odvrávania, cítim sa ako ich skrotené domáce zvieratko. Modlím sa aby čím skôr zazvonilo na začiatok hodiny, aby sa uvedomili, aby s tým prestali.

„79, 80..... neprestávaj už si v polovici."

Jeho smiech mi nevýslovne lezie na nervy ale silou mocou ho ignorujem i keď to vo mne vrie. Prebudil sa vo mne voči nemu odpor. Väčší ako doposiaľ.

Moju myseľ opantáva strach, nie však kvôli nim. Od začiatku cítim ako sa mi pod obväzom naťahujú stehy, bojím sa najhoršieho. Predstava že by sa mi roztrhli, mi vôbec neprekáža. Ale pred nimi.....

Neskoro som zaznamenal ich nohy za mojimi, už aj tak dosť roztrasenými rukami, a v sekunde som ležal na dlážke. Louis a Drake. Podkopli ma.

Na zemi sa usilujem byť čo najmenej a v momente som zase na štyroch. Vydýchnem.

„Zmienil som sa o tom že keď prestaneš, začínaš od začiatku?"

Už ho mám plné zuby ale väčšími ako hnev, pociťujem bezmocnosť. Vstanem.

„Ty ma snáď skúšaš?" podíde bližšie. Ak to aj zo začiatku bral ako zábavu, ako niečo, pri čom ma môže ponížiť a zabaviť tak ostatných, zmenilo sa to. Odrazu, do smiechu nie je nikomu.

Kokcem, niečo sa vo mne pohlo. Prebudil sa vo mne strach. „Ja...."

„Počítam do troch Devon. A keď poviem tri, budeš už dávno na zemi. Rozumel si?"
„Ale Michael..." nedokážem sa rozhodnúť. Časť môjho ja sa chce brániť a obhájiť sa tým ako zle by to mohlo skončiť. Lenže tú druhú časť ovláda neistota, strach a zdesenie. Nakoniec tu len tak stojím s otvorenými ústami z ktorých, v jednu chvíľu chcú a druhú zase nie, vyznievať argumenty, vysvetlenia, prosby.

„1," zahľadí sa mi do očí s kamennou maskou, „2," nadvihne obočie, „t..."

„Nemôžem!" Vypadne zo mňa. V okamihu ma prepadne úzkosť, teraz mu to budem musieť vysvetliť. A odrazu, sa mi to nezdá byť až tak dobrý nápad.

Kývne na mňa hlavou. „Dôvod?"

Mlčím, bojím sa mu odpovedať. Po tom čo teraz predviedol a ako sa ku mne správal, pochybujem že tomu pochopí. Vďaka učiteľom vedia čo som si spôsobil. Budú si o mne myslieť že som blázon.

„Spýtam sa ťa to ešte raz. A tento krát, chcem počuť odpoveď. Nechceš ma predsa naštvať alebo áno?" dotkne sa ma. Sakra! Nenávidím keď sa ma dotýka!

„Ja.... ja mám.... stehy. Na zápästí. Naťahujú sa, mohli by sa roztrhnúť..." každé jedno slovíčko vyslovujem omnoho potichšie ako to predošlé, je mi to hrozne trápne. Začínam sa hladiť po rukávu trička a hľadieť do zeme.

Bez zbytočných rečí sa načiahne po jednej z mojich rúk ale aj napriek tomu že som nevýslovne vystrašený, nedovolím mu vyhrnúť mi rukáv.

„Daj ju sem!" pokojne riekne. „Len sa pozriem."

Neverím mu nuž moje telo ma vôbec neposlúcha. A i keď som mu ruku nepodal, zodvihol mu ju do úrovne jeho hrudníku on sám. Vyhrnul mi rukáv.

Len čo pocítim chladný vánok na holej, zjazvenej koži, trhnem s ňou a opäť si ju bránim. Alebo sa o to aspoň snažím.

Louis s Drakeom sú okamžite v pozore a obaja mi v tej istej chvíli zovreli paže. Snažím sa oslobodiť, ale márne. Sú silnejší než ja.

„Čo sa hneď meceš Devon?" zohol sa nado mňa, „Vravím, že sa len pozriem." na perách sa mu zjaví široký úsmev.

Krútim hlavou aby mu došlo ako mizerne sa cítim, ako ho prosím aby to nerobil. Silno privieram oči keď mi opakovane vyhrňuje rukáv. V duchu sa preklínam že som si ich dnes neobviazal.

„To je choré." Dodáva Louis len čo zbadá moju spleť jaziev.

„Ach..." znechutene zvrašti čelo Michael. „ty naozaj nie si normálny!"

Dobre, už som to počul! Môžem ma teraz nechať ísť? Cuknem so sebou keď sa ich dotkne. Nebolí to ale nie je mi príjemné keď viem, že sa ich dotýka. Už z toho že na mňa všetci hladia, sa mi dvíha žalúdok.
„Ow," vyznelo s Michaelovych úst ale ja tuším, že to nebolo zo súcitu. A toho sa začínam desiť omnoho viac. Väčšími, mi vadí keď sa pretvaruje, keď je prehnane milý pretože mu je jasné ako moc ma tým ponižuje. „boli ťa to?" starostlivo sa spýta. „Toto nie je dobré Jake. Prečo si tak moc ubližuješ hm? Nechceme predsa aby si trpel."

Vstrebávam jeho reči, chvejú sa mi pery a ani na jedného som sa za celú dobu ani raz nepozrel. Modlím sa len, aby to čím skôr skončilo.

„Si chorý uvedomuješ si to? Aký je to pocit? Rozprávaj o tom! Hovor, hovor čo len chceš Devon! Robíš to žiletkou? Sklom?"

„PRESTAŇ UŽ!" Zvriesknem po ňom, z môjho hrdla zaznel vzlyk.

„Pozrime že," usmial sa a naklonil svoju, odrazu kamennú tvár, k tej mojej. „budeš plakať?" pošepkal.

Premáham sa aby mi nezvlhli oči.

„Si chorý, potrebuješ pomoc. Povedz to, povedz, že si chorý."

Prosím ťa prestaň! Prosím! Ničíš ma!

Rukou prešiel do mojich vlasov za ktoré ma následne pošticoval. „Si úbožiak Devon." postavil sa tesne pri mňa, čelom sa dotýka toho môjho. „Priznaj si to."

So strachom v očiach na neho hľadím, ale nerozprávam. Nerobím to čo odo mňa vyžaduje, a to ho naštve.

2:11 PM

„Zatiaľ to zvládaš dobre." Usmeje sa Samantha.

Súhlasím s ňou avšak na mojej tvári niet ani náznak po radosti. „Áno, tiež som prekvapený. Akosi, mi to už nič nerobí. Dnes." upresním. Možnože mi zážitky akými sú: násilím konzumované prášky, lieky na upokojenie a na spanie nedobrovoľne podávané cez striekačku a samotka, pripomenuli, že za celý čas čo som tu, som sa ponížil dostatočne veľa krát. A dnes, to formou slz, nemám za potrebné.

„Tak to dokonči."

„Bolo to veľmi rýchle. Netrvalo to ani minútu. Práve v ten deň, som mal ďalšiu možnosť tomu zabrániť. A kto vie, možno by to pomohlo. Ale podľa všetkého asi nie." zachrapčím.

„Prečo? Prečo si to myslíš, Jake? Nemôžem myslieť tak negatívne."

„Pretože pomyslenie na to, že som mal možnosť to zastaviť a neurobil som nič, ma zabíja..."

Nový vdiel :) Pokračovanie Jakeovej spomienky bude v následujúcom diely :)

Čo vravíte na MIchaelovu šikanu a jeho psychické týranie?  Čakali ste že bude k nemu krútejší alebo je už toto dosť prehnané?

Guys ani neviete ako som sa musela prekonávať aby som túto časť napísala. Proste to Michaelovej správanie, otázky typu "Pozrimeže, budedš plakať? Ow, bolí ťa to" Proste ja sa musím hrozne prekonávať a v duchu Michaela zabíjam za to ako sa k nemu správa :D Možno tomu moc nerozumiete ale mne sa takéto správanie vyslovene hnusí a najradšej by som zabíjala. Hold, šikana je šikana...

Hviezdičkujte ak sa diel páčil, komentujte, vyčarí mi to úsmev po zvyšok dňa :D a ako vždy I love ya so so much guys x x x